i nemazná, navzájom si pomáhajú a povzbudzujú sa, ako len vedia.
TURZOVKA. Tridsaťdeväťročné kamarátky Alena Beláková a Alena Šporíková z Turzovky majú oveľa viac ako hociktorí iní. Skutočné kamarátstvo. Tieto dve nepočujúce ženy sú nerozlučná dvojica. Vo svojej neľahkej situácii si pomáhajú, ako sa im len dá.
Alena Beláková si odžila svoje. Odmalička zle znášala nielen svoju „inakosť“, ale neskôr aj pobyt v internátnej škole. Nedalo sa však inak. V čadčianskom okrese škola pre nepočujúcich nebola a integrovanie detí do klasických základných škôl v tom čase neexistovalo. Neskôr sa však „pozbierala“ a dokonca si našla priateľa, s ktorým má dnes už takmer štvorročnú dcérku Adelku. Vychováva ju však sama. Alena si však nesťažuje, dcérka je jej slniečko. Aj napriek tomu, že má nepočujúcu mamu, ona je celkom zdravá. Aj keď ešte nemá štyri roky, hovorí čisto celé súvetia. „Maminku mám rada,“ hovorí pri našej návšteve. S matkou hovorí toto malé štebotavé dievčatko posunkovou rečou. Nám vyrozpráva ako sa má, že rada maľuje, a že chodí do škôlky... Že navštevuje výtvarný krúžok, mamičke vyrobila srdiečko, a že má rada aj babku... Nedá sa ju zastaviť:)
Z Adelky je malá umelkyňa
Hoci pani Alena nemá peniaze na rozhadzovanie, v byte je útulne, čistučko, Adelka má svoju postieľku s baldachýnom ako princezná, aj svoj ružový stolík, na ktorom vznikajú jej umelecké diela. Pani Alenka býva so svojou dcérkou v jednoizbovom byte v budove starej Slovenky v Turzovke, v ktorej sú v súčasnosti nájomné byty. Hoci dostáva len dôchodok, prídavky a výživné na dieťa, poctivo si všetko platí. Časť z jej príjmu ukrajujú aj súdne trovy, pani Alenka sa súdi s otcom Adelky. Maličká to však vôbec nepociťuje. Čo potrebuje, to má. Pani Alena radšej sebe dopraje menej. Adelkinu zručnosť a šikovnosť podporuje ako sa len dá. Kupuje jej korálky, výkresy, farby, farebné papiere... Jednoducho všetko, čo Adelkina „tvorivá duša“ pre svoj rozvoj potrebuje. „Alena mala odmalička veľmi rada malé deti. Veľmi túžila aj po svojom dieťatku. K malej Adelke, keď bola ešte bábätko, dokonca sama v noci stávala. Mala takú špeciálnu podložku, a keď sa v noci maličká zobudila, zobudilo ju to. Aj teraz, chcela bývať sama. Že čo mi bude stále pri sukni sedieť. A tak býva sama. Pomáham jej ako sa len dá. Ale mám aj druhú dcéru, ktorá potrebuje moju pomoc,“ vysvetľuje Alenkina mama, ktorá sa u nej každý deň na chvíľu zastaví. Pozrie, ako sa majú, či niečo nepotrebujú... Alenka má však aj svoju asistentku Janku Cádrikovú, ktorá dochádza k nej až z Bytčice. „V celom našom regióne totiž nenájdete prekladateľa posunkovej reči. Pani Janka Cádriková chodí s Alenkou na súd, na úrady, rozpráva sa s Adelkou, pomáha jej so socializáciou. Niekedy privedie aj svoje deti, a tie sa s Adelkou hrajú,“ vysvetlila pani Beláková – staršia.
Hľadajú si zamestnanie
Alenka Šporíková je tiež nepočujúca. S Alenkou Belákovou sa poznajú už celé veky. Sú rovesníčky, a Alenka Beláková jej pomáhala kedysi s deťmi. Keď ešte nemala Adelku. Alena Šporíková má štyri deti – pätnásťročného Dávida, trinásťročnú Ninu, päťročného Janka a štvorročnú Nikitu. Jej manžel prišiel prednedávnom o prácu a ona sa prediera, ako sa len dá. Keď zaplatí byt, deťom škôlku, neostane jej takmer nič. Aj jej pomáha mama. „Takto sa však žiť nedá. Deti rastú, všeličo potrebujú. Je mi do plaču, keď viem, že im nemôžem dať všetko to, čo potrebujú,“ prekladá z posunkovej reči pani Beláková.
Obidve nepočujúce ženy by si radi privyrobili. Či už upratovaním, alebo nejakými ručnými prácami na doma. Keďže majú handicap, zamestnanie sa im nehľadá ľahko. Deti chodia do škôlky a oni by chceli pracovať, tak ako iné - zamestnané matky. „Každá korunka je dobrá. A im určite pomôže každé euro,“ vysvetlila pani Beláková. Obdive nepočujúce dievčatá síce neprekypujú bohatstvom, a ani ich život nie je celkom podľa ich predstáv. Majú však seba navzájom, zdravé deti, vzájomnú podporu a kamarátstvo. A to je niekedy viac ako drahé kovy či tučné bankové konto.
