Ľudia, ktorí skončili na ulici, majú nezriedka osudy natoľko zaujímavé, že by mohli byť námetom pre film. Taký je aj osud Kristíny z Rabče, ktorú prichýlila čadčianska charita. Vlani sa najviac potešila tomu, že jej konečne zoperovali kĺb. Na operáciu dlho čakala, nevedela si predstaviť, že by zostala imobilná.
Chce čo najskôr vyraziť do ulíc
Kristína má na svojom „životnom konte“ zhorený dom, omrznuté končatiny, niekoľko operácií. Výmena kĺbu zrejme nebola tou poslednou. Objavili sa jej totiž výrastky na kostiach, ktoré treba operatívne odstrániť. Až potom bude možno môcť dať definitívne zbohom špitálom. Obdivuhodné je, že táto žienka srší elánom a optimizmom. „S psychikou problémy nemám, žiadne čierne mory ma neprenasledujú. Beriem život, ako príde. Keď treba, nech ma porežú, zašijú, zašraubujú,“ smeje sa. Najviac sa teší, že bude môcť odložiť barly a rozbehnúť sa do ulíc. Tam ju totiž ako známu predavačku Nota Bene poznajú.
Keď mala päť rokov, odsťahovala sa s rodičmi z Oravy na Novojičínsko. Po tom, ako skončila základnú školu, začala robiť v kravíne. Prešla viacerými zamestnaniami - robila v porcelánke, hydinárňach.
Pochádzala z početnej rodiny, v ktorej okrem nej bolo ešte sedem sestier a dvaja bratia. V Čechách sa starala o deti sestre, pretože vlastné nemala. Na Oravu sa vrátila spolu s oboma rodičmi, ktorí sa rozhodli bývať v rodičovskej chalupe jej otca.
S motorkami musela skončiť
Najväčšou Kristíninou záľubou boli motorky. Aj si jednu kúpila na pôžičku a brúsila s ňou cesty s vetrom opreteky. Dovtedy, kým ju nezrazilo auto. „Keď som zostala na vozíku, tatko si myslel, že už sa nepostavím, a tak motorku predal,“ bedáka ešte po rokoch. Neskôr sa zo zranení dostala, našla si na Orave muža a vydala sa. Manželstvo jej však veľa šťastia neprinieslo. V tom čase robila v Námestove žeriavničku. Napokon sa rozhodla odísť opäť na Moravu, kde ju to stále ťahalo. „Muž zostal so svojou mamkou, ja som odišla,“ opisuje stručne koniec manželstva.
V roku 1980 ju zrazilo auto, utrpela ďalšie vážne zranenia. Zlomeniny nohy, zobrali jej slezinu. V tom čase robila zástupkyňu v kravíne. Medzičasom umrel otec, mamka zostala v chalupe sama a bolo treba sa o ňu postarať. „Súrodenci mali rodiny, starosť zostala na mne,“ vysvetľuje, prečo sa opäť vrátila na Oravu. Po nejakom čase matka zomrela. Osudný zlom u Krístíny nastal, keď jej výtržníci podpálili chalupu, v ktorej zostala bývať. „Nezostalo z nej nič. Zhorela mi aj zbierka autíčok, ktorá bola mojou srdcovou záležitosťou,“ spomína so slzou v oku na červeného kohúta, ktorý odštartoval jej najväčšie problémy.
Na vozíku zostať nechcela
Nevidela inú možnosť, len sa opäť vrátiť na Moravu. Tam ju však pre ťažký zdravotný stav nechceli zamestnať, a tak sa z nej stala bezdomovkyňa. Spanie v stane, keď teplomer klesol riadne pod nulu, sa jej však nevyplatil. Omrzli jej nohy. Keďže zdravotné či sociálne si v Čechách v tom čase neplatila, previezli ju do prvého hraničného mesta - do Čadce - na pohotovosť. Nejaký čas strávila potom v Námestove, kde si vybavovala po úradoch papiere, aby jej priznali invalidný dôchodok.
Kristínka si v charite založila novú zbierku autíčok a motoriek. Aj hodiny na stene sú v tvare motorky. Najviac by ju však potešila taká skutočná: „Skúšam aj tipovať, no moja maximálna výhra bola sedem eur. A to na poriadneho tátoša, s ktorým by som mohla vyraziť na cesty, necesty, nestačí.“ Ako sa vraví, nádej zomiera posledná. Aj preto verí, že sa raz Šťastena k nej predsa len otočí. Nie však chrbtom, ako tomu bolo doteraz.“
