nový život. Aj preto túžia po vlastnom dome.
ČADCA. Dom charity sv. Gianny na Kukučínovej ulici v Čadci začal ešte v januári 2006 pomáhať tým, ktorí prišli o strechu nad hlavou a zostali na ulici. Novú strechu by však momentálne potrebovala aj samotná charita, keďže súčasná zateká. Vedúca zariadenia Eva Ondrušková hovorí, že síce podali projekt, nevedia však, či sa im touto formou podarí získať peniaze na takúto náročnú investíciu.
Počas zimy im pomáhali mestskí policajti
Túto zimu našťastie prežili bez nejakých väčších komplikácií, keďže nebola až taká extrémna. „Osvedčila sa nám spolupráca s mestskými policajtmi, ktorí dobre poznajú lokality, kde sa bezdomovci zdržiavajú. Počas najväčších mrazov ich sem častokrát dopravili, aby pre podchladenie neprišli na ulici o život. Denne sme tu mali od 25 do 35 ľudí,“ spomína.
V charite, ktorú spravuje žilinská VUCka, Diecézna charita v Žiline a mesto Čadca, hľadá strechu nad hlavou čoraz viac ľudí, keďže počet tých, ktorí zostali bez domova, stúpa. V Čadci funguje útulok pre ženy, ktorý je otvorený počas celého dňa. Obyvateľky sa venujú pracovnej terapii, v rámci ktorej varia, predávajú časopisy, vyrábajú rôzne predmety zo sadry či iných materiálov, štrikujú, háčkujú, tkajú koberčeky. „Som tu rada, keďže máme aj televízor, dokonca nám jeden deň v týždni premietajú filmy, nacvičovali s nami aj divadielko, hovorí pani Kristína. Charita by podľa slov Ondruškovej veľmi uvítala pomoc dobrovoľníkov, ktorí by boli ochotní tvorivo pracovať s týmito ľuďmi aspoň hodinku v týždni.
Do tvorivej práce by chceli zapojiť aj mužov
V charite funguje nocľaháreň, ktorú využívajú bezdomovci na prespanie. Zvykne sa otvárať o 18. hodine, v zime však mohli prísť ľudia z ulice aj počas dňa. Keďže mužské osadenstvo môže v charite len prespávať, zabezpečiť si hygienu a prísť cez obed na polievku, túžia bezdomovci po vlastnom dome s celodenným pobytom. „Je to iné, keď tí ľudia sú tu a my môžeme s nimi tvorivo pracovať. Aj preto by sme veľmi uvítali pomoc. Napríklad v podobe starého domu, ktorý by sme na tieto účely zrekonštruovali, hovorí Katarína Melicháčová, ktorá v charite pracuje s ľuďmi z ulice už dlhé roky. Bezdomovci sú rôzni. Do jednej skupiny patria „krátkodobí“, pre ktorých je šok, že sa dostali do takejto situácie. Častokrát sa hanbia zaklopať na dvere charity. Snažia sa čo najskôr zaradiť do normálneho života. Potom sú to „dlhodobí“, ktorí už majú určité návyky a ťažko sa ich dokážu zbaviť. Týmto sa ťažšie darí zaradiť do normálnych koľají. Aj preto je dôležité, aby sa naučili pracovným návykom a venovali sa činnostiam, ktoré by im zmysluplne vypĺňali voľný čas.
Najväčšou radosťou pracovníkov charity je, keď sa im podarí pomôcť človeku, ktorý sa dostal takmer na dno. Dostávajú viacero listov od tých, ktorým pomohli postaviť sa opäť na vlastné nohy. Mnohí z nich až v charite získali pocit, že sú ešte ľudia a život pre nich nekončí.
