kultúra, ale aj miestni obyvatelia.
Prečo práve India?
- India je veľmi bohatá na kultúrne pamiatky, náboženské tradície a boli to aj Himaláje, ktoré ma do tejto krajiny ťahali. V neposlednom rade to boli aj samotní ľudia, najmä obyvatelia horských oblastí. V ich prítomnosti som sa cítila veľmi príjemne.
S kým si sa vybrala na túto cestu a koľko si tam bola?
- Celková cesta mi trvala 24 dní. Tento raz som sa na ňu vydala sama. Chcela som skúsiť sólo cestovanie, vďaka ktorému sa človek stáva prístupnejší pre miestnych obyvateľov. Nevýhodou je, že môže byť ľahším terčom pre ľudí s nie práve najlepšími úmyslami. Mňa však takáto skúsenosť našťastie nestretla.
Za akým účelom si šla do Indie?
- Plánovala som navštíviť miesta, ktoré už dlhšie pútavali na seba moju pozornosť. Tiež som sa chcela zúčastniť budhistického Kagyu Monlamu, ktorý trvá týždeň a počas ktorého sú vykonávané modlitby pre úžitok všetkých bytostí. Koná sa v meste Boddhgaya. Zúčastňujú sa na ňom mnísi, mníšky a laici hlavne z okolitých krajín. V poslednej dobe je však navštevovaný aj ľuďmi z iných kontinentov. Prvýkrát sa uskutočnil na území Tibetu už v 8 storočí.
Aké miesta si navštívila? Čím sú zaujímavé?
- Navštívila som Bihár, ktorý patrí medzi najchudobnejšie štáty Indie. Pod hranicou chudoby tu žije niečo okolo 40% obyvateľstva. Tu som bola pozrieť mesto Nalanda s jeho starovekou univerzitou. Počas svojho najväčšieho rozkvetu tu žilo okolo 10 000 žiakov, ktorí prichádzali z rôznych kútov sveta.
Ďalšia zastávka bol Rádžgír, dávnoveké hlavné mesto kráľovstva Magadha a navštívila som aj spomínanú Boddhgayu. Je to zrejme najnavštevovanejšie pútnické budhistické miesto. Buddha Šákjamuni tu pred viac ako 2500 rokmi pod stromom bodhi dosiahol osvietenie. Dnes na tomto mieste stojí chrám Mahábodhi. V meste sa nachádza aj množstvo ďalších chrámov rôznych škôl budhizmu. Bodhgayu odporúčam navštíviť počas nejakej udalosti. Má jedinečnú atmosféru a spoznáte veľa priateľských a dobrosrdečných ľudí.
To musí byť úžasné... Stihla si na svojich potulkách Indiou ešte niečo?
- Do štátu Uttarpadéš som si doslova odbehla obzrieť mesto Varanasi a Sarnath s jeho stúpou Dhamekh a archeologickým múzeom. Varanasi je jedno z najdlhšie trvale osídlených miest sveta. Jeho dejiny presahujú 2000 rokov. Známe je vďaka ghátom, čo sú dlhé schodiská končiace v posvätnej rieke Gange, ktorá sa tiahne juhovýchodne od mesta. Ľudia ich využívajú od základnej hygieny cez obradné kúpele až po kremáciu. Hinduistickí pútnici sem prichádzajú zmyť svoje hriechy nahromadené za celý život. Tiež tu prichádzajú krátko pred smrťou, aby sa tu uložili na večný odpočinok. Veria, že tak dosiahnu oslobodenie z kolobehu života.
Ďalším cieľom bol Dardželing v Západnom Bengálsku. Presun sem mi trval 14 hodín vlakom a tri hodiny džípom po stúpajúcej ceste brázdiacej prudké svahy. Mesto je postavené na hrebeňoch a svahoch kopcov vo výške cez 2000 metrov. Je plné strmých schodov, čo znamená, že dlhšia prechádzka zabezpečí menšiu svalovicu. A keď nie to, určite sa v ňom podarí zablúdiť. Je to veľký labyrint úzkych uličiek. Z mesta sú nádherné výhľady na okolité čajovníkové plantáže a na tretí najvyšší vrchol sveta - Kančendžongu 8586 metrov. Dardželing je aj dobrým východiskovým bodom na absolvovanie trekov a výletu známym vláčikom D.H.R. Je tu možné navštíviť aj gompy a pagody.
V Dardželingu som si kúpila lístok do dedinky Takdach. Tam som navštívila ľudí, ktorých som spoznala v Bodhgayi. S radosťou ma privítali a poukazovali svoju dedinku. Odtiaľ som sa vybrala do Kalimpongu, mesta, ktoré je pokojnejšie ako turisticky rušný Dardželing. Nezdržala som sa tu dlho, lebo sa mi naskytla možnosť navštíviť Sikkim. Miestne chrámy som si však stihla pozrieť.
Čím je Sikkim výnimočný?
- Štát Sikkim hraničí s Bhutánom, Tibetom, Nepálom a z juhu indickým štátom Západné Bengálsko. Po rušných veľkých mestách padne návšteva tejto krajiny ako balzam na dušu. Množstvo zelene, čajovníky, políčka a výhľady na Himaláje... Jeho horšia dostupnosť mu dáva väčšiu harmóniu.
Mojimi hlavnými zastávkami boli mesto Namchi s jeho 36 metrov vysokou sochou Guru Rinpočeho, hlavné mesto Gangtok a známy kláštorný komplex v Rumteku - bývalé sídlo 16.Karmapu. Cestu nám križovali skupiny opíc. Boli naozaj mierumilovné, ale prešibané. Jedna mi ukradla jedlo. Dúfam, že je zvyknutá na pikantnejšie...
Čo ťa v tejto krajine najviac nadchlo?
- V prvom rade to boli ľudia a ich správanie. Stretla som deti, od ktorých by sme sa mohli učiť aj my dospelí. Keď napríklad chlapec dostal iba jednu sladkosť a nemohol sa s ňou rozdeliť, radšej ju daroval, akoby mal spôsobiť v niekom závisť. Ten chlapec mohol mať tak päť rokov. Samozrejme, nedá sa to zovšeobecniť, ale viackrát ma príjemne prekvapila povaha ľudí. Nadchla ma aj starobylá indická architektúra a jej dekoratívne detaily. A tiež som si obľúbila miestnu kuchyňu, ktorá ma sprevádzala každým dňom.
Akí sú tam ľudia? Ako ťa prijali? Ako žijú?
- Bola som tam krátko a teda môj názor by bol neobjektívny. Môžem však povedať, že boli ku mne veľmi prívetiví.
Ale ako všade inde vo svete, tak aj v Indii peniaze kazia charakter a keď prišiel človek na miesto s rozvinutým turizmom, natrafil na obchodníkov, ktorí používajú pre cudzincov „iný meter“.
A ako žijú? To sa tiež líši od štátu k štátu. V Bihári sa človeku naskytne veľa žalostných pohľadov. Bežne vidieť celé rodiny žijúce medzi štyrmi bambusovými tyčami obalenými potrhaným igelitom a to často na takom mieste, že by človeka ani nenapadlo, že tam nejaké ľudské bytosti môžu byť. Iní sa na nočný spánok ukladajú priamo na chodník alebo vedľa cesty. Prikrývajú sa len igelitom alebo dekou. Deti tam behajú bosé i pri teplotách blížiacich sa k nule. Je tam veľa malomocných a žobrákov, či už detí alebo dospelých. Deti žobrú aj kvôli škole. Tá je tam platená a oni vedia, že to je jediná možnosť ako si zabezpečiť lepšiu budúcnosť. So sebou som mala aj menšiu zbierku na milodary. Keď som ich darovala, mala som pocit, že tieto osoby, onedlho tak či tak zomrú. Boli to zúfalé pohľady zúfalých ľudí.
Myslím, že takáto skúsenosť je vhodná pre ľudí, ktorí sú nespokojní so svojim životom, alebo sa im zdá, že nemajú niečoho dostatok. Rýchlo si uvedomia, čo všetko naozaj majú, len na to popri všetkých tých túžbach pozabudli.
V najsevernejších oblastiach Indie som sa so žobraním stretla veľmi ojedinele. Myslím, že je to zapríčinené iným spôsobom myslenia a podmienkami.
Čo je podľa teba na tejto krajine naj?
- Jej dedičstvo. Myslím si, že každý by tu niečo našiel, čo by ho očarilo. Treba ju však akceptovať ako rozvojovú krajinu a neočakávať štandard vyspelých krajín.
V čom je táto krajina iná, ako ostatné? Môžeš s niečím porovnať?
- Ťažko sa mi s niečím porovnáva, lebo si myslím, že každá krajina je iná. Oproti susedom má však výhodu v druhom úradnom jazyku, ktorým je angličtina. Stáva sa tak prístupnejšou pre cudzincov.
Chcela by si sa tam ešte vrátiť? Prečo?
- Určite áno. India je rozmanitá krajina a je tam stále čo objavovať. Tiež ma priťahujú odľahlé, izolovanejšie oblasti, do ktorých sa ešte konzum nestihol riadne zahryznúť. Ľudia sú tam vľúdnejší a človek sa tam prirodzene lepšie cíti.
FOTO: ARCHÍV ANDREY TULCOVEJ
