toré používajú pri vysluhovaní sviatostí počas celého roka. Pri večernej omši v Katedrálnom chráme umývajú na pamiatku ustanovenia Eucharistie dvanástim mužom nohy.
V našom živote sú dni, ktoré sa od seba nelíšia, naopak, iné sú významné, dokonca výnimočné. Za takéto považuje nitriansky biskup, rodák z Kysúc Viliam Judák, napríklad dni Veľkého týždňa.
„Počas nich si uvedomujem, že každé víťazstvo jari je príležitosť začínať znovu. Veď z každej novej brázdy rastie nová sila odvaha a vôľa k životu. Nie je to však len impulz vychádzajúci z prírody, zo zázraku vzniku nového života, ktorý nás napĺňa novým elánom,“ hovorí.
Gazda si dával za klobúk bahniatko
Veľký (Svätý) týždeň začína Kvetnou nedeľou s požehnaním ratolestí. Biskup Judák vysvetľuje, že sprievodom pripomína slávnostný vstup Pánovho Pomazaného do Jeruzalema, keď mu zástupy volali „Hosanna“ a vítali ho ako kráľa: „Ježiš Kristus prijíma tieto prejavy davu, hoci ide v ústrety smrti, ktorú prijíma dobrovoľne ako dôkaz najvyššej lásky voči nám. Na pamiatku tejto udalosti sa v tento deň sa svätia ratolesti, v našej oblasti bahniatka.“
Spomína, že na Kysuciach sa vtedy zastokli za obrazy svätých v kuchyni a pripisovala sa mi posvätná úcta. Pri prvom oraní si gazda dal za klobúk posvätené bahniatko; taktiež ho zastokol koňovi do chomúta, ďalšie zasa na začiatok záhona, ktorý označil znakom kríža pred oraním. Kôň a pohonič sa pokropili svätenou vodou. Podobne tomu bolo aj keď sa dobytok vyháňal na pastvu prvý raz.
Najposvätnejším obdobím nielen Veľkého týždňa, ale celého liturgického roka je podľa slov biskupa Posvätné trojdnie: „Začína večernou omšou na Zelený štvrtok, pokračuje Veľkým piatkom a vrcholí Veľkonočnou vigíliou: „Veľkonočné trojdnie Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania je žiarivým vrcholom liturgického roka.“
Dvanástim mužom umývajú nohy
Ako ďalej vysvetľuje, Zelený štvrtok približuje nielen Judášovu zradu a zajatie Učiteľa, ale predovšetkým príkaz lásky: „Milujte sa navzájom!“ „Ježiš pri Poslednej večeri ustanovuje Eucharistiu ako zdroj sily a v tejto sviatosti ostáva zvláštnym sviatostným spôsobom medzi nami. Vo Večeradle vidíme i zrod novozákonného kňazstva,“ vraví.
V tento deň prichádzajú do Nitry - biskupského mesta kňazi z celej diecézy na svätú omšu Missa chrismatis – (Omša olejov) pri ktorej si kňazi obnovujú sľuby a zároveň sa svätia oleje, ktoré sa používajú pri vysluhovaní sviatostí počas celého roka. Po svätej omši je v biskupskej rezidencii aj krátke pohostenie, kde si kňazi navzájom zaželajú pekné veľkonočné sviatky.
Večerná svätá omša sa slávi na pamiatku ustanovenia Eucharistie, pri ktorej v Katedrálnom chráme, podľa vzoru Pána Ježiša, umývajú dvanástim mužom nohy.
S Veľkým piatkom sa spája krížová cesta
Veľký piatok je dňom zdanlivej prehry. „Opustený Mesiáš v rúchu zločinca, bičovaný a tŕním korunovaný, odsúdený na smrť, nesie kríž úzkymi uličkami Jeruzalema, obklopený fanatickým davom, žízniacim po jeho krvi. Vyjadruje to dojímavá veľkopiatočná liturgia. Tento deň nám poukazuje na to, čo sa stalo Bohu - Bohu, ktorého ľudia súdili, ktorého zajali, na ktorého pľuvali, odsúdili na smrť a zabili,“ približuje biblický význam Veľkého piatka Viliam Judák.
V tento deň v súčasnosti v uliciach Nitry koná krížová cesta, na ktorej sa zúčastňujú obyvatelia mesta a okolia. Vyvrcholí na Nitrianskej Kalvárii, kde sú aj veľkopiatočné obrady.
Počas Bielej soboty bývajú krsty dospelých
Biela sobota má bohaté liturgické obrady. Večer v Katedrálnom chráme s liturgiou svetla, a slávením Eucharistie i obradom vzkriesenia, súčasne bývajú krsty dospelých, kde sú zástupcovia z celej diecézy.
„Po skončení, za radostného hlaholu zvonov, ktoré ohlasujú nový život, ktorý nám priniesol Kristus, sa veriaci rozchádzajú domov, kde zvyčajne sadajú po dňoch pôstu k sviatočnému stolu, k veľkonočnej šunke. Aj na Biskupskom úrade sú na ňu pozvaní kňazi a bohoslovci,“ dozvedáme sa.
Veľkonočná nedeľa, sviatok všetkých nedieľ, má, ako ďalej vraví, svoj radostný a neopakovateľný ráz a všade sa zachováva jej sviatočný charakter v rodinách. Mnohí popoludní odchádzajú do prírody, kde sa hlási nový život prichádzajúcej jari.
Na sviatky strávené vo svojom rodisku nezabúda
Viliam Judák rád spomína na sviatky vo svojom rodisku: „Veľkonočné trojdnie sa na Kysuciach, v mojej rodnej prežívalo zvlášť citlivo. Už po príchode z kostola na Zelený štvrtok bolo cítiť mimoriadnu atmosféru. Večerné práce sa „odbavili“ v tichosti a podobne tomu bolo až do Vzkriesenia. Ľudia prežívali tieto chvíle, akoby im zomrel niekto z blízkej rodiny. Veľký piatok popoludní sa už na poli nepracovalo. Kto mohol a vládal, išiel na obrady. Ak bolo na Veľký piatok daždivo, neveštilo to dobrý rok. Hovorievalo sa: „Veľký piatek daždivý, bude ročik žíznivý.“ V tento deň sa chodievalo umývať zavčasu ráno do najbližšieho potoka , alebo „jarku“, vraj aby bol človek po celý rok zdravý.
Na Bielu sobotu, keď sa na vlastnom obyčajne tiež nepracovalo, zaužívalo sa, že sa išlo pomôcť chudobnejším. Popoludní sa vychystali takmer všetci na Vzkriesenie do farského kostola. Obrady začínali až po západe slnka. Veľkonočná nedeľa sa prežila v posvätnej úcte, po svätej omši, v rodinách. Všade rozvoniavalo údené mäso ponechané na tento deň.“
Voňavka bola pri niekdajších šibačkách neznámym pojmom
Vraví, že aj keď na Veľkú noc bývalo v týchto severnejších oblastiach zväčša ešte chladno, oblievalo sa v pondelok bez ohľadu na to, či padal sneh, alebo svietilo slnko. Žiadna žena neunikla vode, či korbáču. Ak by tak nebolo, mnohé by to po celý rok mužom a mládencom neodpustili. Niektoré skončili v potoku, či pri studni, voňavka bola neznámym pojmom.
„Zvláštnym zvykom v tejto oblasti bolo, že na Veľkonočný (šibačný) pondelok skupina mládencov (asi 4-6) sa vybrala „pod opice“. Zamaskovali sa a poobliekali čo najviac komickejšie. Dvaja z nich predstavovali manželov, ktorí so sebou nosili dieťa - plátenné pánča, pre ktoré pýtali vajíčka a slaninu. Vyvádzali pritom rôzne huncútstva. Pri oblievaní nepoznali mieru a dievky sa pred nimi schovávali, niektoré pravda tak, aby ich našli. Vajíčka ukladali do košíka, v ktorých boli plevy. Často sa stávalo, že pri nešetrnom zaobchádzaní a pri častých pádoch, sa máločo prinieslo celé,“ hovorí o zvykoch, na ktoré Viliam Judák rád a s láskou spomína.
