ou.
Osud si vie niekedy veľmi kruto zahrať so životmi ľudí. Svedčí o tom aj príbeh rodiny Lušňákovej z Oščadnice, o ktorej sme už písali. Vlani ju postihla ďalšia tragédia. Napriek tomu mama Mária statočne bojuje s osudom a snaží sa urobiť pre svoje deti maximum, aj keď sama nie je na tom zdravotne najlepšie.
Márii Lušňákovej zomrel manžel ako 63-ročný na vnútorné zlyhanie orgánov, trápili ho najmä obličky. Najstarší syn Štefan má 46 rokov a je pre vážne zdravotné problémy na invalidnom dôchodku. Pre matku a svojich dvoch súrodencov, ktorí sú na tom omnoho horšie ako on, je veľkou oporou.
Jeho sestra Janka zomrela vlani ako 43-ročná. Keď mala osemnásť, začali ju pobolievať nohy, dostávala do nich kŕče. Bolesť sa snažila prekonávať, no márne. V bývalej Slovene sa vyučila za pradiarku. Pracovala len tri mesiace po tom, ako získala výučný list. Možno prekonaná detská obrna v detstve, alebo skleróza multiplex spôsobili, že sa zrazu ocitla nevládna na vozíku. V decembri roku 2010 už nemohla byť ani na ňom, odvtedy len nevládne ležala. Vlani odišla na druhý svet. Mama Mária so smútkom opisuje posledné chvíle milovanej dcérky. Nevie presne či išlo o zápal priedušiek či zápal pľúc, doteraz sa to nedozvedela. Bolí ju však pomyslenie na to, ako dcérka dostala horúčky a ona sa stretla s dosť necitlivým prístupom záchranárov, ktorých ako prvých volala v snahe pomôcť svojmu dieťaťu.
Keď sme v roku 2011 prvýkrát prišli k nej domov, prechádzala od Jankinej postele k druhej, na ktorej ležala ďalšia dcéra Mária. Vlani 29. apríla oslávila okrúhlu štyridsiatku. Jej osud je takmer totožný s osudom sestry. Mária sa vyučila v Závode valivých ložísk v Kysuckom Novom Meste za obrábačku kovov. V pracovnom kolektívne prežila asi 1,5 roka, keď aj ju začali bolieť nohy a začala do nich dostávať kŕče. Opakoval sa rovnaký scenár. Najskôr vozík, neskôr musela opustiť aj ten a zostala len posteľ. Na nej leží dodnes.
Nenávisť nemá v ich srdci miesto
Je neskutočné, že pri takej obrovskej tragédii nemá v srdci pani Márie svoje miesto nenávisť voči Bohu. Práve s pomocou viery sa snaží prežiť svoje trápenie. Keď je reč o trápení, nič z neho neuberá ani stav jej 34-ročného syna Mariána, ktorý je veľkým milovníkom holubov. Aj on sa vyučil v Kysuckom Novom Meste za obrábača kovov. Bolesti nôh začali, keď mal ísť na vojnu. Dnes má k dispozícii vozík, ako to bolo na začiatku aj u jeho sestier. Matka vraví, že možno nepotrvá dlho a skončí na posteli. Dúfa však, že osud sa k nim predsa obráti tou šťastnejšou stranou. Marián je totiž veľký bojovník a vozík len veľmi nerád vidí. „Najradšej by stále chodil po vlastných,“ hovorí s dojatím.
Operáciu kĺbu stále odkladá
Do rodiny ešte patrí 37-ročný Peter, ktorý je našťastie zdravý a založil si vlastnú rodinu: „On, nevesta aj vnučky mi pomáhajú vždy, keď môžu. Veľmi som im za to vďačná.“
Keďže rôčky pribúdajú, rozmýšľa, čo bude najmä s Máriou, keď sa pominie. Vraví, že bude rada, keď sa ju v takom prípade podarí umiestniť v zariadení Slniečko, ktoré sídli v tej istej obci a má veľmi dobrú povesť. Keď sa nebude môcť ona sama dobre o ňu postarať, chce mať istotu, že tak urobia inde. Takýto okamih môže nastať čo nevidieť. Má problémy s kĺbom, jediným riešením je operácia. Tú však odkladá, pretože ísť do nemocnice jej nedovolí náročný domáci kolotoč. Ten jej momentálne pomáha zvládnuť opatrovateľka, ktorú im pridelili. Pani Mária si nevie jej pomoc vynachváliť. „Príde vždy, keď ju zavolám a takáto pomoc je na nezaplatenie,“ dodáva.
Autor: ih
