Pani Marta pochádza z Rudiny. Vo svojich 14 rokoch prišla o otca, o dva roky neskôr jej zomrela mama. Súrodenci, ktorí sa medzičasom osamostatnili a mali početné rodiny, si ju k sebe nevzali, ujala sa jej rodina v blízkosti. „Boli to veľmi chudobní ľudia, aj s deťmi ich bolo jedenásť, ja som bola dvanásta,“ spomína. Aj na to, ako spávali na zemi a pod hlavu si dávali vrecia naplnené lístím. „Som im vďačná, že sa ma ujali,“ hovorí s dojatím v hlase. Neskôr si našla prácu v bývalom Závode valivých ložísk v Kysuckom Novom Meste, kde absolvovala Závodnú školu práce a istý čas pracovala na osobnom oddelení. V osemnástich sa vydala. Na spoločný život nemá príliš dobré spomienky. Muž sa vraj obzeral za inými, manželstvo po piatich rokoch skončilo. S trpkosťou v srdci hovorí o rokoch, keď sa musela sama starať o syna a snažila sa zarobiť nejaké peniaze. „Mala som takú plachtičku, do nej som dala môjho chlapčeka a priviazala k sebe. Chodila som s ním pásť na družstvo kravy, o statok som sa však musela postarať aj doma. Chodila som aj po brigádach, aby sme vyžili,“ spomína na neľahké časy. Keďže sa jej do dôchodku nezarátali brigády, ani čas, ktorý odrobila na družstve - vraj za ňu neplatili poistné - dôchodok má veľmi nízky.
V zariadení v Kysuckom Novom Meste žije sedemdesiatjedenročná pani Marta už 4 roky. Priviezli ju tam krátko po ťažkom úraze. „Chcela som si domov priniesť drevo na kúrenie. Ako som ho ťahala, spadla som a udrela si hlavu. Bola som v bezvedomí, vyzeralo to tak, že nedožijem do rána a vidíte, tu som,“ hovorí s úsmevom. Krátko po tom, ako sa v nemocnici prebrala, ju ako imobilnú pacientku previezli do domova. „Tu ma sestričky postavili na nohy, všetci mi pomáhali, ako mohli,“ nevie si vynachváliť. Spomína, že najskôr bola na vozíčku. „Zobrali ma na výlet aj s ním. Napríklad na Oravice, kde ma položili do vody, ani vozík nebol žiadnym problémom,“ smeje sa. Stále nešetrí slovami chvály na personál, ktorý z nej urobil čiperku, ktorá dnes chodí po vlastných. „Dokonca som pomáhala aj o svojej 88-ročnej spolubývajúcej, ktorá bola na vozíku,“ prezrádza. Každé ráno si privstane a jej kroky smerujú do kuchyne, kde škriabe zemiaky či inak vypomáha. „Som veľmi šťastná, že opäť chodím,“ teší sa. Na otázku, čo by jej urobilo život ešte kvalitnejším odpovedá, že ju mrzí nízky dôchodok, z ktorého jej nezostáva na vreckové. „Keby som si mohla nejako finančne prilepšiť, nič viac by mi už k šťastiu nechýbalo,“ dodáva.
Autor: ih
