O tom, že materinská láska je obrovská a jedinečná, svedčí príbeh 88-ročnej Emílie Mravcovej z Vysokej nad Kysucou. V dome, kde sa narodila, nebolo o hladné krky núdza. Mala dvoch bratov a dve sestry a tak sa v osemnástich vybrala do Dubnice nad Váhom za prácou. Zamestnala sa v jednom z najznámejších priemyselných podnikov Slovenska minulého storočia - v Závodoch ťažkého strojárstva.
V Ostrave si ju vyhliadol manžel
Po skončení druhej svetovej vojny odišla odtiaľ pracovať do Ostravy, kde jej našli prácu príbuzní. V železiarňach robila vo výdajni nástrojov. Tam si ju vyhliadol budúci manžel, ktorý pochádzal z Olešnej. Na roky spolužitia má tie najhoršie spomienky. „Veľmi ma bil, vzal si ma vari iba preto, aby som robila pri dome, na hospodárstve. Nikdy som nevidela od neho ani korunu,“ sťažuje si. Tvrdí, že mal iné ženy, dokonca aj deti, na ktoré platil alimenty. Spolužitie ešte viac narušilo narodenia dcérky – Marienky. Tá prišla totiž na svet s mozgovou obrnou a pre manžela i jeho rodinu sa stalo postihnuté dievčatko príťažou. „Chodila som s ním po doktoroch, zelinkároch, aby mu pomohli. V piatich rokoch začalo konečne chodiť,“ hovorí nešťastná matka.
Späť domov ju priniesla na chrbte
Do srdca akoby jej pichali nožom, keď si spomenie, ako Marienku, keď mala trinásť rokov, odviedla manželova rodina bez jej súhlasu, do ústavu v Turzovke. „Nemohla som to prežiť. Keď som ju tam išla pozrieť, bolo chúďatko celé zafúľané a prestalo aj chodiť. Bolo tam 5 týždňov,“ spomína. Aj na to, ako si dievča naložila na chrbát a odniesla domov. „Mužovi som povedala, že ma môže aj zabiť, ale dieťa bude žiť so mnou,“ hovorí.
Jej život sa zhoršil, s mužom sa odcudzili ešte viac. Pani Emília mala mimomaternicové tehotenstvo, neskôr podstúpila viacero gynekologických operácií. „Deti som mala veľmi rada, ale už som ich viac nemohla mať,“ hovorí. Keďže žili v socialistickej spoločnosti, kde rodina mala byť vzorom, predvolali si ich na úrad, keďže ich spolunažívanie nebolo príkladom, naopak. Pani Emília vraví, že muž vtedy na úrad neprišiel, len ona so svojím otcom, ktorý mal starosť o svoju dcéru, ktorá bola obrazne povedané: „viac bitá, ako sýta.
Do rodiny pribudol chlapček
Napriek nezhodám medzi manželmi im úrad poradil adoptovať si dieťa, čo sa aj zakrátko stalo. Do rodiny pribudol chlapček z Ostravy, ktorý mal už takmer tri roky. Pani Emília je rada, že z neho vychovala poriadneho človeka. Vzťah manželov sa ani s príchodom dieťaťa nezlepšil, naopak, dostal sa do kritického štádia. Prestali spolu žiť úplne a každý obýval inú časť domu. Tak to bolo až do času, kým muž pred šiestimi rokmi nezomrel. Pani Emília sa však zo syna teší. Ten, ako vraví, pravidelne chodí na návštevy jej i nevlastnej sestry. Lebo keď sa rozhodla odísť do domova dôchodcov, musela mať istotu, že jej dcérka, ktorá má dnes 60 rokov a nedokáže sa sama o seba postarať, bude s ňou. Keďže Marienkin invalidný dôchodok nestačí na pokrytie nákladov, dopláca jej na pobyt v zariadení z vlastného dôchodku mama, napriek tomu, že aj ona dostáva málo peniažkov. No nesťažuje si. Je rada, že jeseň života môže dožiť v spoločnosti svojej dcérky, ktorej je napriek svojmu veku, stále veľkou oporou. Aj o tom je materinská láska. Tá starkej Jarmily akoby nemala hranice...
