ČADCA. Pri pohľade na súčasný stav Palárikovho domu je osemdesiatdvaročnému Rudolfovi Mackovčákovi z Čadce - Podzávozu do plaču. Osemnásť rokov bol totiž jeho správcom. „Kedysi dávno kultúra v meste prekvitala. Keď som pozeral na to, ako Palárikov dom horí, mal som slzy v očiach. A teraz ani nehovorím, keď vidím, čo sa s ním deje. Na rôzne nákupné centrá a vily peniaze sú, ale na taký kultúrny svätostánok, akým bol Palárikov dom, nie,“ hovorí so smútkom dôchodca.
Spájalo ich rybárčenie
So svojou manželkou Máriou žijú spolu viac ako polstoročie. Deti nemali, mali však jeden druhého. A tiež spoločnú záľubu – rybárčenie. „Na Oravskej priehrade sme mali chatku. Chodievali sme tam aj s priateľmi. Boli to veselé časy,“ spomína pán Rudolf. Z množstva fotografií, ktoré si pre nás pripravil, vyťahuje tie, na ktorých je zvečnený so svojimi najväčšími úlovkami. „Toto bola šťuka! Ledva som ju v rukách udržal. To boli iné úlovky. Aj manželka rada rybárčila. Veru, na priehrade sme bývali často,“ spomína dôchodca. Manželka Mária prikyvuje. Spomienky na mladosť obom navodia úsmev na tvári. Pán Rudolf mal dokonca preukaz vodcu malého plavidla. Bez neho na vodu nemohol. Ešte stále ho uchováva medzi fotografiami a inými zvečnenými spomienkami.
FOTO: ARCHÍV R. MACKOVČÁKA
Čestný Fučíkov odznak v šuplíku
Okrem rybárčenia sa Rudolf Mackovčák venoval kultúre. Po dlhoročnom pôsobení na vtedajšom národnom výbore sa stal správcom Palárikovho domu v Čadci. Bol aj poslancom mestského zastupiteľstva a predsedom ľudovej kontroly. Dodnes má odložené rôzne medaily a ocenenia – napríklad aj za zásluhy o výstavbu mesta, o rozvoj kultúry a osvety a ako jediný v okrese má aj Čestný Fučíkov odznak za rozvoj čitateľskej zručnosti. „Doteraz som to nikomu neukazoval. Patrilo to k mojej minulosti,“ hovorí. Pán Rudolf prispieval aj do novín. Opisoval veci a činnosti zo života kysuckého regiónu.
Dnes spolu s manželkou žijú v Zariadení pre seniorov a Domove sociálnych služieb na Hviezdoslavovej ulici v Čadci. „Sme tu už dvadsaťpäť rokov. Najskôr to boli malometrážne byty, potom penzión, domov dôchodcov a dnes je to zariadenie pre seniorov,“ vysvetľuje dôchodca. Keďže s manželkou nemali deti, po odchode do dôchodku nemali peniaze na platenie veľkého bytu, ocitli sa na Hviezdoslavovej ulici. A ostali dodnes. „Kam pôjdeme? Doba je zlá, dôchodky máme malé. Deti nemáme. Tu už dožijeme,“ pokračuje pán Rudolf.
V zariadení ho poznajú ako veľmi šikovného majstra. Šije vankúše, rôzne voňavé vrecká, vyrába veci z koženky, dreva... „Naozaj, najmä ručné práce mu idú od ruky. Zapája sa do rôznych aktivít, ale ručné práce sú jeho srdcovkou,“ prezradila sociálna pracovníčka zariadenia Alena Zakuciová.
Čo nás veľmi zaujalo, pán Rudolf vyrába aj malé oltáriky so svätými. Má ich rozvešané v malom bytíku. Bol vždy veriaci? Aká hlboká je jeho viera? „Veriaci? Verím v Boha, to áno. Aj keď sa to kedysi nesmelo vyjadrovať navonok. Viete, kedysi dávno bol rozdiel medzi členom strany a komunistom. Netreba nás hádzať do jedného vreca,“ dodal na záver.
