Pondelok, 21. august, 2017 | Meniny má Jana
Pridajte si svoje mesto

Nemôžem robiť „newyorské“ mrakodrapy, keď som sa narodil na Kysuciach

Akademický sochár Gustáv Švábik svoj život a tvorbu spojil so svojím rodným regiónom. Z dreva vytvára kysuckú krajinu, ktorá je pre neho ťažiskovým motívom. Rok 2013 je pre autora jubilejným - Gustáv Švábik v tomto roku oslávil 70. narodeniny.

Akademický sochár Gustáv Švábik Macvejda oslávil tento rok okrúhle jubileum.(Zdroj: MIROSLAVA MURČOVÁ)

Vo svojej tvorbe, či už je to sochárska, maliarska alebo aj rezbárska práca, od začiatku vychádzate z tradícií rodného kraja. Čo vás na tomto kraji najviac upútalo?

- Predovšetkým to, že som sa tu narodil. A to je naozaj veľká sila! To je skutočne asi to najdôležitejšie – spomienky na detstvo. Aj keď sme sa v roku 1950 presťahovali z Turzovky do Žiliny, Kysuce boli vždy hlboko zakorenené vo mne, pretože vždy som celé prázdniny trávil na Kysuciach a celým srdcom sa cítim byť Kysučanom - aj po mame aj po otcovi.

Študovali ste v Bratislave, ale aj umelecké kováčstvo na škole Umeleckého priemyslu v Českom Turnove. Ako si na tieto časy spomínate?

- Boli to pekné časy. Čo sa týka Českého Turnova, tam sa mi vôbec nechcelo ísť. Išiel som tam preto, lebo hoci som v Bratislave urobil prijímacie skúšky, mal som veľmi zlý kádrový posudok. Riaditeľ Strednej umeleckej školy v Bratislave to zariadil tak, že ma doslova „pichol“ do Turnova, aby ten kádrový posudok nejako zahmlil. Čo sa aj na čas podarilo. Keď som však šiel maturovať, zistili tento náš úmysel a predvolali ma pred komisiu. Tam mi oznámili, že mám zákaz študovať na všetkých vysokých školách v celom Česko – Slovensku.

Čo ste urobili?

- Nejaký čas som pracoval, učil som v Zborove nad Bystricou, pracoval v umeleckých remeslách ako kováč...Neskôr, sa na môj zlý kádrový posudok akoby prizabudlo, lebo keď sa otváral v Bratislave nový odbor Tvarovanie, prijali ma. Na čo som patrične hrdý, pretože kedysi sa na vysokú školu hlásilo aj šesťsto ľudí a brali trebárs len sedemnásť. A ja som naozaj nemal žiadnu protekciu a predsa som sa tam dostal.

Ale nedá mi nevrátiť sa k tomu Turnovu. Bol som výkonný horolezec, bol som vodný slalomár, robil som džudo, aj biatlon. A práve Turnov sa v mojich spomienkach spája so športom. Bolo to také mesto športov.

Ako pedagóg na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici ste vychovali rad úspešných výtvarníkov. Inšpirovalo vás toto obdobie po vašom návrate na Kysuce?

- Ja som neučil len v Kremnici, ale som aj v Čadci spoluzakladal školu umeleckého rezbárstva. Veľa ľudí, ktorých som učil, sa uplatnilo v svojom odbore. Napríklad jeden z mojich žiakov je dizajnér v Mladej Boleslavi, ďalší zasa docent na vysokej škole. Učil som aj v Základnej umeleckej škole v Žiline a najradšej si spomínam na predškolskú mládež. Tie malé deti, ktorým sme dali farby a štetce, sa stým vedeli dokonale vyhrať. Bolo to až neuveriteľné...

Kedysi ste povedali, že už by ste sa nikdy neodsťahovali z Kysúc – ani do Turnova, ani do Bratislavy, dokonca ani do blízkej Žiliny, lebo hoci tieto mestá máte radi, Kysuce milujete. Ako sa na Kysuce dívate z perspektívy vlastnej tvorby?

- Už aj riaditeľ Považskej galérie a kunsthistorik Milan Mazúr povedal, že kde siahnem, tam siahnem, vždy z toho vyjdú Kysuce. Takže by som sa nerád sťahoval. Keď som bol mladý, tak to moje cestovanie a sťahovanie bolo dobré. Býval som nejaký čas v Bratislave, aj Prahe. Všetko treba prežiť. Keď už je však človek starší, tak by sa mal usadiť a pracovať. Som rád, že sa mi podarilo v dome, v ktorom som sa narodil, zriadiť si ateliér.

Nazvali vás „sochárom krajiny“. Určite aj preto, že ju od malička poznáte. Ako si spomínate na svoje detstvo?

- Na detstvo mám spomienky veľmi krásne. Veľa sme chodili – môj otec bol veľký turista. Často sme stanovali, všade sme sa presúvali na bicykli. Rybárčili sme, hubárčili, aj splavovali Kysucu... Keď som mal asi trinásť rokov, chytilo ma za srdce horolezectvo. Takže tú krajinu mám akosi vžitú.

Čo by ste povedali na svoje umelecké meno Macvejda, ktoré si pridávate k priezvisku?

- To nie je umelecké meno. To je priezvisko môjho deda po mame. Macvejdovci už vymreli. Bolo mi to veľmi ľúto, že sa toto meno neuchovalo v našej rodine, pretože u starkých Macvejdovcov nám bolo veľmi dobré. Takže, keď moja mama ešte žila, opýtal som sa jej, čo by povedala na to, keby som si za moje priezvisko písal aj to jej rodné. Veľmi ju to potešilo. A tak si už niekoľko rokov píšem Gustáv Švábik – Macvejda.

Ste tiež výtvarník. Ako sa sochár a maliar spájajú vo vašej tvorbe?

- To sa dopĺňa, pretože ja si kresbu veľmi vážim. Však aj na poslednej mojej výstave mám zopár kresieb. No a keď vás tá kresba začne časom presviedčať, že by sa hodila do nejakého materiálu, tak ju začnete dávať trebárs do dreva. Nikdy nie naopak.

V súčasnosti veľa pracujete s drevom, ktoré výtvarne dotvárate. Vznikajú tak neopakovateľné kysucké krajiny so zachovalými chalúpkami, svahmi kopcov, vrchmi a neraz aj Božími mukami uprostred scenérie. Čo vás inšpirovalo k takejto tvorbe, ktorú prezentujete nielen doma, ale aj v zahraničí?

- Stále ma inšpirujú Kysuce a viera. Kysuce sú také. Ľudia sú tu silne nábožensky založení. Treba si uvedomiť, že skôr ako začali stavať a osídľovať niekde v horách osadu, prvé čo postavili, bol kríž. Málokto si túto vec uvedomuje. Teraz pripravujem nový cyklus, ktorý som nazval Predjarie a chcem pokračovať ďalej až kým sa nevystriedajú všetky ročné obdobia. Tam už krajina vyzerá trochu inak. Týmto smerom sa teraz uberám.

Na ktoré zahraničné výstavy si najradšej spomínate a prečo?

- Rád spomínam na všetky. Napríklad Berlín, kde som mal perfektnú výstavu. Vyslal ma tam štát aj s mojim kunsthistorikom. Boli sme tam sami dvaja a bolo to neuveriteľné. Na otvorenie výstavy v Londýne prišlo okolo 350 ľudí. Vystavoval som aj vo Varšave, v Prahe, ale veľmi rád spomínam aj na galériu Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach. Všetky moje výstavy mali svoj význam a všetky majú svoje miesto v mojich spomienkach. Spolu s mojím kunsthistorikom plánujeme v mojom ateliéri urobiť takú malú výstavu prierezu mojej tvorby.


  1. ZMENÁREŇ: Zverila sa do rúk odborníkov opäť. Vyplatilo sa! Foto 593
  2. Opravy ciest sa dočkali aj na Kysuciach Foto 250
  3. Ženu už nedokázali zachániť 154
  4. III. liga SsFZ: Čadca si vezie z horúcej pôdy bod 152
  5. Bábätká z čadčianskej pôrodnice 15. 124
  6. Deťom z Turzovky spestrili prázdniny Foto 113
  7. Vytrvalci z Kysúc žiarili na Behu Gaderskou dolinou 111
  8. Cestu z Kysuckého Nového Mesta do Žiliny uzatvoria! 104
  9. V Bytči sa po roku opäť radovali hokejbalisti z Krásna nad Kysucou 91
  10. V skanzene sa bude ochutnávať víno Foto 62

Najčítanejšie správy

Kysuce

ZMENÁREŇ: Zverila sa do rúk odborníkov opäť. Vyplatilo sa!

Sympatickú Evu sme v rámci Zmenárne premenili už po druhýkrát. Keďže je vernou čitateľkou našich novín, zapojila sa do premeny po niekoľkých rokoch opäť a vyplatilo sa.

Opravy ciest sa dočkali aj na Kysuciach

Cestári Žilinského samosprávneho kraja naplno využívajú letné dni a pracujú na rekonštrukciách župných ciest a mostov II. a III. triedy.

Ženu už nedokázali zachániť

V stredu 16. augusta popoludní došlo na železničnom priecestí k zrážke cyklistky osobným motorovým vlakom.

III. liga SsFZ: Čadca si vezie z horúcej pôdy bod

Jediný gól Čadčanov zaznamenal Tomáš Tlelka.

Bábätká z čadčianskej pôrodnice 15.

Prinášame vám prehľad novorodeniatok, ktoré sme odfotili v čadčianskej nemocnici uplynulý týždeň a ich fotky sú zverejnené aj v MY Kysuckých novinách.

Blízke regióny

Ukázal sklamané Slovensko, ktoré má blízko k extrémizmu

Mladý fotograf z Považia vyhral Slovak Press Photo v jednej z kategórii za sériu, kde hľadal príčiny narastajúcej podpory extrémizmu. Teraz chce ukázať svetu aj život v uliciach rodného mesta.

Prečo tečie Považím Váh a nie Orava?

Všimli ste si niekedy sútok Oravy a Váhu? Prečo sa Orava vlieva do nepatrného Váhu a nie Váh do rozľahlej Oravy? Obe rieky majú veľa podobného.

Pre včelárov bol rok katastrofálny

Medu je menej. Včelárom padlo množstvo rodín. Včelstvá decimujú horúčavy, chemické postreky, klieštik. Mali tiež nedostatok potrebnej výživy pre skoré jarné mrazy.

Zošili plachty a premietli na ne film. Tipnite si, koľko ľudí prišlo

Téma znovuotvorenia kina je druhou najčastejšou, s ktorou sa Dolnokubínčania obracajú na poslancov. Viete, čo je prvou? Parkovanie.

V Tepliciach sa ďakovalo za úrodu, pozrite si fotky z dožiniek

Sprievod mestom, odovzdávanie dožinkových vencov, hudba, tanec, spev a aj dobré jedlo. To všetko patrí k poďakovaniu za úrodu.

Všetky správy

Ako šperk, ktorý vyhrával vojny, prehráva boj s časom

Bol to vynález desaťročia. Nebyť náramkových hodiniek, niektoré strategické bitky by možno dopadli inak. Dnes prehrávajú samotné náramkové hodinky.

Najdlhšia bytovka na svete je vo Viedni a má meno po Marxovi. Je radosť v nej žiť

Nie je špinavá ani nebezpečná, hoci sú v nej sociálne byty. Nezamestnaní v nej bývajú vedľa profesorov.

Investície sú neúmerné výkonom. Slovan kupuje hráčov, ktorým niečo chýba

Slovan nastúpil s najlepšou zostavou v tejto sezóne. Preukázali sme mu až príliš veľa rešpektu a nervozity, priznal tréner Trnavy.

Bratislava porastie do výšky, budovy zmenia panorámu

V Bratislave rýchlym tempom pribúdajú výškové budovy. Najvyššia z nich, Eurovea 2 by mala vyrásť do roku 2020.

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia. Slovenskí branci tvrdia, že ide o dobrovoľné dary

Kam vyraziť