Vo svojej tvorbe, či už je to sochárska, maliarska alebo aj rezbárska práca, od začiatku vychádzate z tradícií rodného kraja. Čo vás na tomto kraji najviac upútalo?
- Predovšetkým to, že som sa tu narodil. A to je naozaj veľká sila! To je skutočne asi to najdôležitejšie – spomienky na detstvo. Aj keď sme sa v roku 1950 presťahovali z Turzovky do Žiliny, Kysuce boli vždy hlboko zakorenené vo mne, pretože vždy som celé prázdniny trávil na Kysuciach a celým srdcom sa cítim byť Kysučanom - aj po mame aj po otcovi.
Študovali ste v Bratislave, ale aj umelecké kováčstvo na škole Umeleckého priemyslu v Českom Turnove. Ako si na tieto časy spomínate?
- Boli to pekné časy. Čo sa týka Českého Turnova, tam sa mi vôbec nechcelo ísť. Išiel som tam preto, lebo hoci som v Bratislave urobil prijímacie skúšky, mal som veľmi zlý kádrový posudok. Riaditeľ Strednej umeleckej školy v Bratislave to zariadil tak, že ma doslova „pichol“ do Turnova, aby ten kádrový posudok nejako zahmlil. Čo sa aj na čas podarilo. Keď som však šiel maturovať, zistili tento náš úmysel a predvolali ma pred komisiu. Tam mi oznámili, že mám zákaz študovať na všetkých vysokých školách v celom Česko – Slovensku.
Čo ste urobili?
- Nejaký čas som pracoval, učil som v Zborove nad Bystricou, pracoval v umeleckých remeslách ako kováč...Neskôr, sa na môj zlý kádrový posudok akoby prizabudlo, lebo keď sa otváral v Bratislave nový odbor Tvarovanie, prijali ma. Na čo som patrične hrdý, pretože kedysi sa na vysokú školu hlásilo aj šesťsto ľudí a brali trebárs len sedemnásť. A ja som naozaj nemal žiadnu protekciu a predsa som sa tam dostal.
Ale nedá mi nevrátiť sa k tomu Turnovu. Bol som výkonný horolezec, bol som vodný slalomár, robil som džudo, aj biatlon. A práve Turnov sa v mojich spomienkach spája so športom. Bolo to také mesto športov.
Ako pedagóg na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici ste vychovali rad úspešných výtvarníkov. Inšpirovalo vás toto obdobie po vašom návrate na Kysuce?
- Ja som neučil len v Kremnici, ale som aj v Čadci spoluzakladal školu umeleckého rezbárstva. Veľa ľudí, ktorých som učil, sa uplatnilo v svojom odbore. Napríklad jeden z mojich žiakov je dizajnér v Mladej Boleslavi, ďalší zasa docent na vysokej škole. Učil som aj v Základnej umeleckej škole v Žiline a najradšej si spomínam na predškolskú mládež. Tie malé deti, ktorým sme dali farby a štetce, sa stým vedeli dokonale vyhrať. Bolo to až neuveriteľné...
Kedysi ste povedali, že už by ste sa nikdy neodsťahovali z Kysúc – ani do Turnova, ani do Bratislavy, dokonca ani do blízkej Žiliny, lebo hoci tieto mestá máte radi, Kysuce milujete. Ako sa na Kysuce dívate z perspektívy vlastnej tvorby?
- Už aj riaditeľ Považskej galérie a kunsthistorik Milan Mazúr povedal, že kde siahnem, tam siahnem, vždy z toho vyjdú Kysuce. Takže by som sa nerád sťahoval. Keď som bol mladý, tak to moje cestovanie a sťahovanie bolo dobré. Býval som nejaký čas v Bratislave, aj Prahe. Všetko treba prežiť. Keď už je však človek starší, tak by sa mal usadiť a pracovať. Som rád, že sa mi podarilo v dome, v ktorom som sa narodil, zriadiť si ateliér.
Nazvali vás „sochárom krajiny“. Určite aj preto, že ju od malička poznáte. Ako si spomínate na svoje detstvo?
- Na detstvo mám spomienky veľmi krásne. Veľa sme chodili – môj otec bol veľký turista. Často sme stanovali, všade sme sa presúvali na bicykli. Rybárčili sme, hubárčili, aj splavovali Kysucu... Keď som mal asi trinásť rokov, chytilo ma za srdce horolezectvo. Takže tú krajinu mám akosi vžitú.
Čo by ste povedali na svoje umelecké meno Macvejda, ktoré si pridávate k priezvisku?
- To nie je umelecké meno. To je priezvisko môjho deda po mame. Macvejdovci už vymreli. Bolo mi to veľmi ľúto, že sa toto meno neuchovalo v našej rodine, pretože u starkých Macvejdovcov nám bolo veľmi dobré. Takže, keď moja mama ešte žila, opýtal som sa jej, čo by povedala na to, keby som si za moje priezvisko písal aj to jej rodné. Veľmi ju to potešilo. A tak si už niekoľko rokov píšem Gustáv Švábik – Macvejda.
Ste tiež výtvarník. Ako sa sochár a maliar spájajú vo vašej tvorbe?
- To sa dopĺňa, pretože ja si kresbu veľmi vážim. Však aj na poslednej mojej výstave mám zopár kresieb. No a keď vás tá kresba začne časom presviedčať, že by sa hodila do nejakého materiálu, tak ju začnete dávať trebárs do dreva. Nikdy nie naopak.
V súčasnosti veľa pracujete s drevom, ktoré výtvarne dotvárate. Vznikajú tak neopakovateľné kysucké krajiny so zachovalými chalúpkami, svahmi kopcov, vrchmi a neraz aj Božími mukami uprostred scenérie. Čo vás inšpirovalo k takejto tvorbe, ktorú prezentujete nielen doma, ale aj v zahraničí?
- Stále ma inšpirujú Kysuce a viera. Kysuce sú také. Ľudia sú tu silne nábožensky založení. Treba si uvedomiť, že skôr ako začali stavať a osídľovať niekde v horách osadu, prvé čo postavili, bol kríž. Málokto si túto vec uvedomuje. Teraz pripravujem nový cyklus, ktorý som nazval Predjarie a chcem pokračovať ďalej až kým sa nevystriedajú všetky ročné obdobia. Tam už krajina vyzerá trochu inak. Týmto smerom sa teraz uberám.
Na ktoré zahraničné výstavy si najradšej spomínate a prečo?
- Rád spomínam na všetky. Napríklad Berlín, kde som mal perfektnú výstavu. Vyslal ma tam štát aj s mojim kunsthistorikom. Boli sme tam sami dvaja a bolo to neuveriteľné. Na otvorenie výstavy v Londýne prišlo okolo 350 ľudí. Vystavoval som aj vo Varšave, v Prahe, ale veľmi rád spomínam aj na galériu Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach. Všetky moje výstavy mali svoj význam a všetky majú svoje miesto v mojich spomienkach. Spolu s mojím kunsthistorikom plánujeme v mojom ateliéri urobiť takú malú výstavu prierezu mojej tvorby.
