Keď sa hovorí o koníčkoch, ako chlapec mal takého aj súčasný nitriansky biskup, kysucký rodák, Viliam Judák. So svojimi kamarátmi robil betlehemy. „Bolo to v čase, keď som mal 7 až 14 rokov. Len čo začal advent a s ním spojené čarokrásne obdobie očakávania, vždy som túžil, rovnako ako moji kamaráti, zhotoviť si betlehem. Usilovne sme zháňali materiál, predovšetkým to muselo byť dobré lepidlo, najlepšie „ „kanagon“. Nesmela chýba zásoba špajdlí, ktoré sa podarilo zachrániť od zabíjačky. Figúrky zvierat bolo v tých časoch ťažko zohnať, dokonca každá stála až dve koruny (!). Potrebné boli aj šišky zo stromov, ktoré sa dali použiť na výrobu strechy. Samozrejme mach, ktorým sa vystlala podlaha betlehema a jeho okolia,“ spomína.
Najťažšie vraj bolo zhotoviť postavy svätej rodiny, ktoré často nahrádzali malé porcelánové sošky, alebo tie, ktoré vystrihli z pohľadnice. „Samotné Jezuliatko sme nahrádzali bábikou, ktorú veru od sestier nebolo ľahké získať. Nesmeli chýbať ani anjeli a skoro vždy skomolený latinský nápis: „Gloria in excelsis Deo“. Osvetlenie maštaľky bolo vždy veľmi dôležité. Zdrojom bola 4,5 V batéria, ktorá bola úzkoprofilovým tovarom a prinášali ju chlapi pracujúci v Ostrave. Ak sa podarilo ešte blikajúce svetlo, išlo o výhru.
Aj keď to bolo často veľmi primitívne, bol to „môj“ či „náš“ betlehem, ktorý sa nevyrovnal ani tým najkrajším, aké som kedy videl,“ vraví. Dodáva, že dnes ich už síce nevyrába, stále je však ich obdivovateľom. V Kysuckom múzeu je na výstave betlehemov aj jeden od biskupa Judáka. Priniesol si ho z Kene, kde bol pred štyrmi rokmi.
