KYSUCKÉ NOVÉ MESTO. Milan Bileš z Kysuckého Nového Mesta má zaujímavú záľubu. Už od roku 1980 vyrába zmenšeniny slovenských dreveníc zo špajdlí. Dodnes ich má asi tridsať a pribúdajú ďalšie.
„Prvý domček, ktorý som urobil, bolo stavenisko z kysuckých lazov vo Vysokej nad Kysucou. Videl som v televízii jedného pána, ktorý robil takéto makety, ale väčšie a z iného materiálu. Povedal som si, prečo to neskúsiť? A drevenice zo špajdlí robím dones. Teda už viac ako tridsať rokov,“ spomína na svoje začiatky dôchodca. Pri práci používa okrem spomínaných špajdlí aj lepenku, kúsky dreva, plechu.... Všetko spája klasickým lepidlom. „Predtým, ako začnem vytvárať samotnú drevenicu, zájdem do knižnice a surfujem po internete. Snažím sa o nej čo najviac dozvedieť. Nejde mi o to, len ju postaviť, ale chcem o nej vedieť všetko. Koľko ľudí v nej bývalo, ako žili, prípadne ako skončila,“ pokračuje Milan Bileš. Každý z jeho špajdľových domčekov má teda aj svoju históriu. Pekne napísanú zospodu na každej makete. Každá z nich sa vyznačuje dôslednosťou. Prepracované sú do najmenších detailov. Každá má v okne záclony, pánty na dverách, niekde sú o stenu domu opreté miniatúrne sánky, či pohodený kus dreva. „Snažím sa o to, aby každý, kto sa na drevenicu pozrie, videl nielen steny, okná, strechu... ale aj jej dušu. To, čo z dreveničky vyžarovalo. Život ľudí, ktorí v nej bývali...,“ vysvetľuje šikovný dôchodca.
Hovorí, že pri takejto záľube potrebuje mať človek aj trpezlivosť a pevné nervy. Neraz sa mu vraj stalo, že chcel maketu ešte pred dokončením vyhodiť, rozbiť... „Najmä keď som robil kostolík z Nižných Orlí, na ktorý som vyrábal okolo tritisíc miniatúrnych šindľov, mi už dochádzali nervy. Teraz som však rád, že som vydržal a dokončil ho,“ hovorí. Pokračuje, že takéto makety sa nedajú robiť bez dôslednej prípravy. Okrem toho, že si naštuduje celú históriu tej - ktorej dreveničky, riadne si ju naprojektuje, rozmeria, zakreslí... Napríklad kým začal s výrobou kostolíka v Trnovom, trvalo to celých päť rokov. Jeho dielňa je kuchynský stôl a v lete balkón. „Keď sa do niečo pustí vydrží pri tom celé hodiny. Nie je s ním vtedy žiadna reč. Ale mne to nevadí. Aspoň mi nechodí po krčmách,“ hovorí so smiechom manželka pána Milana Ľudmila. Manželov koníček podporuje. Sama kedysi rada vyšívala. Na stenách bytu visia zarámované výsledky jej práce. Prestal jej však slúžiť zrak a tak musela svoju záľubu zanechať. O to viac podporuje tú manželovu.
Pán Milan však okrem špajdľových makiet dreveničiek vyrába aj Betlehemy. A nie hocijaké. Celé betlehemové skladačky. Má ich okolo dvadsať a každý z nich tvorí približne 50 figúrok. Urobil som slovenský Betlehem, beskydský, važecký... Motívy čerpám od známych maliarov. Tento je napríklad na motívy Jozefa Ladu,“ ukazuje na miniatúrne figúrky. Celé leto strávil vyrezávaním postavičiek z lepenky. Počas jesenných sychravých dní ich maľoval, lakoval a dával im konečnú podobu. Tento týždeň ho čaká výstava v Kultúrnom dome v Kysuckom Novom Meste.
FOTO: MIROSLAVA MURČOVÁ
„Betlehemy aj domčeky už mám nachystané, dúfam, že sa budú ľuďom páčiť,“ hovorí s obavami. Aj napriek tomu, že je vyštudovaný strojár, práca s drevom mu ide od ruky. V súčasnosti má rozpracovanú jednu dreveničku a už chystá podklady pre ďalší Betlehem. „Tento bude krojovaný. Chcem v ňom využiť podobizne slovenských krojov. Už som bol v knižnici a požičal som si nejaké knihy. Niečo som si vytlačil aj z internetu. Len čo si všetko doštudujem začnem a na budúci rok budem hotový,“ hovorí o svojich plánoch pán Milan. Pripravovaný Betlehem by mal mať okolo šesťdesiat figúrok.
V dedkovej záľube sa vyžíva aj štvorročný vnúčik Jakubko, ktorý keď príde k starkým do bytu, cíti sa ako v rozprávke. „Hráme sa z dreveničkami. Zoberieme si panáčikov z Človeče nehnevaj sa a hráme sa o to, že sú to ľudia. Hovoríme za nich, chodíme okolo dreveničiek... To má Jakubko veľmi rád,“ hovorí pyšný dedko.
„Aj naše tri dcéry sa takto hrali keď boli malé. Nepotrebovali iné hračky. Postavičky z Betlehemu a drevenice zo špajdlí boli ich obľúbené,“ dopĺňa ho pani Ľudmila.
Popri hľadaní informácií o tej – ktorej dreveničke, oblečení či zvykoch obyvateľov pána Milana zaujímajú aj magické prejavy, ktoré ľudia dodržiavali pri stavbách. Tak napríklad začínať so stavbou je najlepšie v utorok. Nikdy nie v stredu a v piatok. Vraj to prináša nešťastie. Takisto ukradnuté drevo, ktoré sa používa na stavbu prináša do domu zvady. Po výstavbe krovu sa na jeho prednú stranu upevní polazníček (malý stromček s ihličím). Ten vraj potom prináša do domu šťastie.
