Čo vás priviedlo k duchovnej službe v nemocnici. Ako ju vnímate?
- Myšlienka na kňazské povolanie u mňa viac zarezonovala v treťom ročníku Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorú som predtým navštevoval a postupne dozrievala. V srdci som pocítil túžbu prinášať božie dobro ľuďom. Na začiatku služby v nemocnici, kde pôsobím od roku 2006, bolo oslovenie Viliamom Judákom. Mávali sme v prvých rokoch kňazstva formačné stretnutia, na ktorých hovoril aj o osobitnej službe školského, prípadne nemocničného kaplána. V tom čase som pôsobil vo farnosti Čadca – mesto, rok predtým v Tepličke nad Váhom. Ponúkol som sa, hoci keď ma potom neskôr oslovil, či túto službu prijímam, aj ma to zaskočilo. Som však rád, že tu môžem slúžiť už 8. rok. V nemocnici sa stretávam s chorými z celých Kysúc, zároveň so zdravotníkmi a ďalšími pracovníkmi, bez ktorých by nemocnica nemohla fungovať. Som rád, že sa toto zariadenie postupne rozvíja.
Keď stojíte pri posteli človeka, ktorý odchádza z tohto sveta, aké máte pocity?
- Hľadám cestu, ako mu môžem byť v tejto chvíli nápomocný. Zomieranie je len časť nášho života. Snažím sa byť so zomierajúcim aspoň počas tohto krátkeho času.
Aj keď je to zrejme individuálne, ako prežívajú ľudia posledné okamihy života a čo najviac ľutujú?
- Vo chvíľach, keď zdravotný stav neodvratne smeruje k ukončeniu pozemského života, človek to obyčajne prijíma ako fakt, ktorý nemôže zmeniť. Ľudia v týchto chvíľach s bolesťou vnímajú najmä život svojej rodiny, detí. Ťažia ich napríklad neusporiadané vzťahy s príbuznými či s inými ľuďmi. Niekedy cítia vinu za takýto stav. Keď som prichádzal do nemocnice, spolubrat - kňaz, slúžiaci v nemocnici v Žiline mi povedal, že ak chcem viac pochopiť chorých a zomierajúcich, musím sa vysporiadať s myšlienkou vlastnej smrti.
Je veľkým darom poznanie, že Boh na človeka nezabúda. Že on nechcel jeho utrpenie. Že nás prijíma, dáva nám svoje svetlo. Ľudia sa zvyčajne tešia z tejto milosti, ktorú im ja vďaka Bohu môžem priniesť. S neveriacimi zostávam v rovine ľudskosti, rozhovoru, prípadne nejakej inej služby, ak by ju potrebovali. Rešpektujem i to, keď človek nosí vo svojom srdci určitú bolesť, zranenie, komplex či predsudok voči Bohu, cirkvi, kňazom alebo ostatným ľuďom. Ak v tom zotrváva, je mi to ľúto a modlím sa.
Určite sa stali prípady, keď si pacienti mysleli, že nadišla ich posledná chvíľa a snažili sa rozlúčiť so svojim pozemským životom aj s vašou duchovnou pomocou. Napokon sa však zo svojej choroby dostali. Myslíte si, že začali inak vnímať svoj život?
- Áno, často. A nemuseli ani prežívať skúsenosť zomierania. Choroba, najmä, ak viac zmení alebo obmedzí náš život, mnohým ľuďom pomáha stať sa skutočnejším i zrelším človekom. Ja som túto skúsenosť veľmi prežíval a uvedomoval si cez moje prvé týždne pôsobenia v nemocnici. Ľudia obklopení mnohými prístrojmi, hadičkami, s obmedzením dýchania, pohybu, odkázaní na pomoc druhého človeka... Aj takýto môže byť život. Môj, každého ...
Ľudia v chorobe, v nemocnici poznávajú dar rodiny, manžela, manželky, detí. Zistia, čo je v živote dôležité. Aj to ako veľa vecí máme, a ako málo toho v skutočnosti potrebujeme.
Mnohí chápu smrť ako totálny koniec, čiaru, za ktorou už nič nie je.
- Myslím si, že ani nestretám veľa ľudí, ktorí by chápali smrť ako koniec a neveria v posmrtný život. Skôr sme nedôslední v hľadaní pravdy. Veríme vo veľa vecí a pohľadov, ale život by sme za to nedali. Niekedy sme ako orly, ktoré by chceli stále zostať v hniezde a netúžia vzlietnuť. Nikdy však na to nie je neskoro. Táto chvíľa, poznanie, hoci i v poslednej chvíli života, môže dať zmysel a hodnotu celému životu, čo hovorí aj Viktor E. Frankl.
Vaša práca nespočíva len v oblasti, ktorú sme spomínali. Má určite vplyv aj na tú, s ktorou sa stretávate v každodennom živote.
- Už som sa začal báť , že moja služba bude z predchádzajúcich otázok vyzerať len ako služba zomierajúcim, hoci oni majú osobitne miesto v dôležitosti i v mojom srdci. Vstupujú pred Božiu tvár a táto chvíľa rozhoduje o celej ich večnosti. Možno 90-95 percent mojej práce sa však týka ďalších služieb pre ľudí.
Pred tvárou smrti a večnosti, ako som spomínal, sa človek stáva zrelším, viac vníma hodnotu, krásu, dar života. Určite je to pre mňa pomoc a skúsenosť v službe ďalším. Napríklad mamičkám, ktoré nosia dieťatko pod srdcom a ktorým udeľujem požehnanie pred pôrodom či po pôrode. Za ochranu života sa vždy 2.-ho v mesiaci modlíme. Rozhovory a sviatostná služba s chorými alebo ľuďmi pracujúcimi v nemocnici, ale i tými, čo do nej prichádzajú, sú pre mňa veľkým darom.
Možno máte nejaké krédo, ktorým sa vo svojom živote riadite.
- Z viery, i vlastnej skúsenosti viem, že Boh je to najväčšie dobro, ktoré človek má, hoci v ľudskej krehkosti. Je to dar pre mňa, väčší ako zdravie, rodina i môj život.
