ČADCA. Klavírne krídlo vdýchlo do čadčianskeho domu kultúry kus histórie, a kto spozná jeho príbeh, aj nostalgie. Domu ho darovala rodina Kadlečíkovcov z Čadce. „Ťažko sa nám s ním lúčilo. Veď patrí k našej rodine už od roku 1900, keď ho môj prapradedo, evanjelický farár Ján Kadlečík kúpil pre svoje dcéry. Najstaršia z nich Margit hovorievala, že „prodali telátko“, aby mohli ten klavír kúpiť,“ prezradila gymnazistka Martina Kadlečíková, u ktorej bol klavír naposledy.
Po smrti otca v roku 1910 sa učiteľka Margit aj s ďalšími dvoma sestrami a matkou presťahovali do Vsetína – Rokytnice a klavír si zobrali so sebou. Jej brat študoval teológiu vo Viedni, pôsobil v Modre, oženil sa a po druhej svetovej vojne bol krátko farárom v Rači. „Z rozprávania našich viem, že so synom Ivanom, mojim dedom, chodieval každé leto do Rokytnice. Klavír stál v prednej izbe a Margit si na ňom hrávala,“ priblížila históriu klavírneho krídla Martina.
V roku 1950 ho bratovi darovala. Daru sa potešili najmä jeho dve dcéry a syn. „Klavír išiel po železnici a v rodine Bohumila kraľoval v jednej zo štyroch izieb – v hosťovskej,“ pokračovala gymnazistka. Chodila k nim učiteľka a učila deti hrať. Ivan to však tajne skúšal aj v kostole na organe. Keď v roku 1954 Bohumila preložili do Pustých Úľan, klavír cestoval s nimi. Pôsobil teda na troch farách a hrával na ňom aj budúci významný spisovateľ – Ivan Kadlečík. V tom čase už bol aj oficiálnym organistom.
Po smrti rodičov, keď Ivan pôsobil v Košiciach a sestra Zora už bola vydatá, v roku 1963, klavír premiestnili k nej do Bratislavy a hrali na ňom jej synovia a dcéra. Najstarší Ivanov syn Martin si krídlo v roku 1992 zobral k sebe do bytu do Čadce a neskôr do domu v Čadečke, kde skončil u Martinky v izbe. „Ak dobre rátam, slúžil v našej rodine piatim generáciám Kadlečíkovcov – praprastarému otcovi Jánovi, prastarému otcovi Bohumilovi, starému otcovi Ivanovi, môjmu otcovi a nakoniec skončil u nás,“ vymenovala Martina.
Aj napriek bohatej rodinnej histórii sa Kadlečíkovci rozhodli krídlo venovať všetkým tým, ktorých chytila klavírna hudba za srdce. „Je pravda, že mi v izbe zaberal veľa miesta. Teraz ho tam mám síce viac, ale po klavíri ostalo prázdno. Myslím však, že sme urobili dobrú vec. A tak, ako klavír slúžil nám, poslúži aj ostatným. A dokonca si môžem prísť na ňom hocikedy zahrať,“ povedala darkyňa.
Za dar sú vďační aj v dome kultúry. „Je to nádherný klavír. Ďakujeme Kadlečíkovcom, že nám darovali nielen klavír, ale s ním v podstate aj kus histórie svojej rodiny. Veď na ňom hrali celé generácie, tejto rodiny. Teraz bude zdobiť pódium pri rôznych koncertoch,“ dodala riaditeľka čadčianskeho domu kultúry Anna Straková.
