Jedni tento sviatok považujú za pozostatok bývalého režimu a úspešne ho bojkotujú, tí druhí naďalej oslavujú. Dôvod, prečo nie je u nás v posledných rokoch práve na výslní, má korene v minulosti. V čase komunizmu sa totiž často spájal s celodennými podnikovými oslavami. A tie nie vždy dopadli práve najlepšie.
Začalo to bojom za práva žien
Ak sa v historických prameňoch uvádza ako začiatok boja žien za svoje práva rok 1911 alebo 1921, nie je to celkom pravda. Už 8. marca 1857 začali verejne protestovať robotníčky textilných fabrík v New Yorku za zlepšenie svojich pracovných podmienok a vyššiu mzdu. Napriek zásahu polície vznikla o dva roky neskôr prvá ženská odborová organizácia na svete.
Ďalšie veľké verejné vystúpenie žien bolo 8. marca 1908, keď ich mestom pochodovalo takmer 15-tisíc. Sviatok dostal svoje pevné kontúry po rokovaní konferencie socialistických organizácií v Kodani v roku 1910. Na návrh Kláry Zetkinovej sa od nasledujúceho roku dohodnutý marcový deň vníma ako deň boja žien aj za volebné právo a rovnakú mzdu za rovnakú prácu, akú majú muži. Tento sviatok sa chápe aj ako boj proti akýmkoľvek formám diskriminácie, čo zdôraznila deklarácia Valného zhromaždenia OSN v roku 1977, vyhlásiac 8. marec za Deň boja za práva žien a svet v mieri. Preto darovaná kytička kvetov s úsmevom má aj dnes svoj symbolický význam. V tom prípade sa potom sviatku MDŽ určite netreba brániť.
Potešila by aj rukavica
V minulosti na Kube Fidel Castro podaroval pri príležitosti MDŽ každej rodine tlakový hrniec. A na Kysuciach? Ako hovoria kvetinárky, kšefty sa v tento deň až tak extrémne „nehýbu“. Lepšie je to na Valentína. Kysučaniek, ktoré dostanú 8. marca kvetinku, či tých, čo s nádejou v srdci a s chutnou večerou, možno pripravenou v tlakovom hrnci, budú čakať na svoju polovičku, no darčeka sa nedočkajú, bude určite viac ako tých obdarených. Niektoré žienky by možno potešila aj obyčajná „kuchynská rukavica“, lebo i tlakový hrniec môže byť občas nebezpečný.
Autor: ih
