Eva Iliašová je mladá absolventka Trnavskej univerzity. V oblasti katechézy pôsobí už desať rokov. V súčasnosti pôsobí ako misijná dobrovoľníčka na Filipínach. Hovorí, že tam našla druhú rodinu aj domov.
Eva Iliašová z Kysuckého Nového Mesta odišla vo februári na pol roka na Filipíny. Pôsobí tam ako misijná dobrovoľníčka. „V roku 2005 som tu bola jeden rok v rámci programu misijných dobrovoľníkov, ktorý vtedy robila Kongregácia misijných sestier Ducha Svätého. Poznala som sa so sestrami tu na Filipínach, a tak som dostala ponuku, či by som nechcela prísť opäť pomôcť do Aeta Mission,“ hovorí. Hlavným dôvodom jej cesty bola túžba pomáhať a jednoducho byť s ľuďmi. „Ide o každodennú prácu od starostlivosti o deti, chorých, varenie, pranie, nakupovanie na trhu, vybavovanie po úradoch a šoférovanie. Jednoducho všetko, čo treba a čo ako - tak viem,“ prezradila Kysučanka náplň svojej práce.
Žijú ďaleko od civilizácie
Eva pôsobí v Aeta mission v Tarlacu. Je to miesto na ostrove Luzon. V horách žijú pôvodní, vlastne úplne prví obyvatelia Filipín – Aeta. Je to kmeň, ktorý sa vyznačuje tmavou pokožkou a kučeravými vlasmi – v tom sú naozaj jedineční, lebo ostatní Filipínci majú rovné vlasy. Žijú tradičným jednoduchým spôsobom života v domčekoch bahay kubo, sú úplne chudobní, často hladujú, trpia rozličnými chorobami... Živia sa poľnohospodárstvom. „V horách je veľmi náročné niečo pestovať, pretože tam len ťažko nájdete rovnú plochu. Takže všetky polia sú na kopcoch. A keď aj niečo dopestujú snažia sa to predať. Ich život je na jednej strane veľmi jednoduchý a krásny, na druhej strane veľmi náročný. Bývajú totižto v horách, často vzdialených niekoľko hodín chôdze od civilizácie. Teda ak chcú predať to, čo dopestovali, kúpiť čo potrebujú, alebo sú chorí, cesta je veľmi náročná. Nie je tam elektrina a často majú problém s vodou,“ opísala spôsob života svojich „zverencov“ Kysučanka.
Akoby to nemali domorodci dosť ťažké, vybuchla tu sopka Pinatubo. „Bol to obrovský výbuch, jeden z najväčších na planéte v 20. storočí. Všade plno lávy a hrubá vrstva sopečného popola. Odvtedy tu pôsobia rehoľné sestry. Domorodci museli opustiť svoje príbytky. Po piatich rokoch sa však vrátili domov a sestry im pomáhali s budovaním jednoduchých bambusových domčekov, škôl, vodného systému, v zdravotnej oblasti. S Božou pomocou a pomocou dobrých ľudí mnohé osady už fungujú samostatne,“ opisuje Kysučanka. V súčasnosti sa sestry zameriavajú len na tri osady hlboko v horách – Kawayan, Yangka a Bilad. Sú to menšie osady s počtom od 30 do 70 rodín. Eva hovorí, že sa ťažko počíta presný počet obyvateľstva, keďže pôrodnosť je tu vysoká a obyvatelia sa často sťahujú.
Ich túžba po vzdelaní je veľká
„Naša konkrétna práca spočíva v pomoci v škole. V týchto troch dedinách funguje prípravka do prvého ročníka, ktorá je veľmi potrebná, aby sa deti naučili základy písania, čítania a počítania. Základnú školu už deti absolvujú v inej osade, ktorá je vzdialená dve hodiny peši. Niektoré deti tam zostávajú u svojich príbuzných, no mnohé túto trasu absolvujú každý deň. Odchádzajú z domu ráno o piatej a vracajú sa večer. Túžba po vzdelaní je veľká. Je to však veľmi náročné,“ hovorí Eva Iliašová.
Eva ďalej pomáha v zdravotnej starostlivosti. Ak je nutný odvoz do nemocnice, potrebujú tam jedlo a lieky, pretože by tam zostali dlhé dni bez akejkoľvek stravy a všetko sa platí, chodia ich navštevovať. Ešte stále sa tu stretávajú s diskrimináciou. „Niektoré nemocnice jednoducho odmietnu vyšetriť domorodcov, pretože sú špinaví a nemajú peniaze,“ hovorí.
Dátum narodenia určujú podľa prezidenta
Na týchto obyvateľoch je zvláštne, že vôbec nemajú rodné listy, takže akoby pre štát vôbec neexistovali, nikto o nich nevie a preto im nepomáha. „My sme sa do toho pustili, hoci je s tým veľa práce. Vypisujeme žiadosti a niekedy sa aj zasmejeme, pretože nevedia písať ani čítať a často nevedia dátum svojho narodenia, a tak sa ho snažíme zistiť aspoň približne, podľa toho, kto bol vtedy prezidentom, či to bolo pred výbuchom, alebo po výbuchu sopky, kto bol vtedy kapitán (niečo ako starosta osady) a podobne,“ pokračuje kysucká dobrovoľníčka. Veľmi ju zaujala odpoveď mnohých žien na otázku: „Kto vám pomáhal pri pôrode?“ Častá odpoveď bola: „Manžel“, alebo jednoducho: „Ja sama, nikoho som nepotrebovala. Veď viem, ako sa to robí.“ Tak klobúk dole.
Aj napriek všetkým ťažkostiam Eva hovorí, že život v osade je o niečo pomalší a menej stresujúci. „Ľudia sú veľmi príjemní, priateľskí a pohostinní. Mnohí sú chudobní, trpia chorobami, na ktoré by stačili aj celkom jednoduché lieky, ale oni ich nemajú. Hoci sú tu obrovské sociálne rozdiely, ľudia sú ochotní si navzájom pomáhať. Napríklad v rámci strednej či vysokej školy chodia študenti do hôr, aby spoznali kultúru domorodcov a snažia sa im pomôcť aj finančne, ale hlavne motiváciou, aby deti a mladí študovali.“
Najkrajším zážitkom pre dobrovoľníčku je keď je s deťmi. Hovorí, že sršia neuveriteľnou radosťou, chuťou do života a dobrotou. „Sú to nezabudnuteľné momenty, keď sa spolu hráme, spievame, čítame, pozeráme fotky, rozprávame....keď odchádzame z osady tak kričia bye, bye ate Eva, babalik ka – dovidenie ate (oslovenie pre dospelú osobu), skoro sa vráť. Je to vždy taká hnacia sila vrátiť sa tam, hoci cesta tam trvá dve hodiny, musíte prebrodiť rieku a niekedy musíte ísť štvornožky, lebo „chodník“ je príliš strmý, ale ten pocit keď ste tam je nezabudnuteľný.“
Domorodci by Evu už „nepredali“
Vždy keď sa na Filipíny vráti, tak väčšinou trávi čas v horách s domorodcami. Rada sa stretne s ľuďmi, ktorých pozná, vidí ako deti rastú, kto sa oženil, kto kde študuje, čím žijú. „Tak ako v rodine. Keď vám niekto prirastie k srdcu, tak vás zaujíma, ako sa mu darí. Rada ich počúvam keď hovoria o živote, skúsenostiach, tradíciách, o Bohu, o tom ako mu dôverujú a spoliehajú sa na Neho a veria, že je s nimi aj v ich ťažkom živote. To ma vždy dostane, keď vidím, akú majú vieru a radosť zo života. Vtedy si naozaj uvedomím, že život nie je o materiálnych veciach, práci, zhone, úspechoch.....ale o radostnom bytí v spoločenstve s ľuďmi a s Bohom. Naozaj k radosti zo života nepotrebujeme veľa a každý deň nám ponúka množstvo vecí, za ktoré môžeme byť vďační,“ hovorí Eva. Pokračuje, že v živote mala to šťastie, že navštívila veľa krajín mimo Európy, bola napríklad aj na misii v brazílskej Amazónii. Bolo to však vždy na pár týždňov. „Ťažko sa to porovnáva, pretože krajinu môžete spoznať skutočne až keď tam žijete dlhšie. Každá krajina je trochu iná, ale všade rovnako ľudia potrebujú pomoc, pozornosť, vedomie o dobrom Bohu a o jeho radostnej zvesti, ktorá pomáha múdro a šťastne žiť. Možno preto mi Filipíny prirástli k srdcu, poznám jazyk, kultúru, jedlo, mentalitu, hlbokú vieru..... a je tu naozaj nádherne, hoci niekedy jej dávajú zabrať horúčavy a hmyz,“ konštatuje.
Na Filipínach sa hovorí mnohými jazykmi. Takmer každý región má svoje nárečie. Oficiálnym jazykom popri angličtine je aj tagalog. „Keď som tu bola prvýkrát, chodila som na jazykový kurz, ktorý trval mesiac. Keďže s domorodcami sa v angličtine neporozprávam, bola som nútená hovoriť v tagalogu. Je to dosť náročný jazyk, ale dá sa ho naučiť. Stále sa zdokonaľujem, ale ako sa hovorí, myslím, že už by ma nepredali,“ dodáva s úsmevom Eva.
