Pod Rozsutcom, neďaleko rodiska známeho terchovského zbojníka, nájdu návštevníci hrob Juraja Jánošíka. Kompozícia pozostáva z nakloneného kríža symbolizujúceho porobu slovenského robotného ľudu spútaného reťazou. Na konci reťaze je pretrhnutá obruč ako nádej na vyslobodenie a lepšiu budúcnosť. „Telo vraj pochovali na kuruckom cintoríne v Čemiciach, ktoré sú dnes na dne Liptovskej Mary. Vraj. Nech polemizujú dejepisci. Dôležitá je myšlienka, ktorá vzišla zo životov a činov, legiend i právd. Myšlienka zrodu vzdoru a túžby po nezávislosti,“ hovorí Gaňa. Nejde teda o hrob konkrétneho človeka, ale pomyselný, symbolický. „Je to hrob myšlienky, ktorú sa pokúsili na čas uväzniť v putách teatrálnou smrťou Jánošíka, ktorá mala byť odstrašujúcim príkladom pre ďalšiu revoltu, ktorá sa napriek tomu vymanila z jarma neslobody a ukázala možnú cestu nasledujúcim pokoleniam,“ vysvetľuje autor.
Dnes žijú iní Jánošíkovia
V Zázrivej na Orave, kde sa vlani konalo sympózium sochárov, nájdu návštevníci na Jánošíkovom dvore aj ďalšie skulptúry znázorňujúce smrť slávneho zbojníka. Ide napríklad o opasok od sochára Jozefa Mundiera z Čadce a symbolickú šibenicu, ktorej autorom je Marek Ryboň zo Žiliny. „Hádam neexistuje Slovák, ktorý by nepoznal legendu o slávnom zbojníkovi. Ja som sa pri stvárnení témy Jánošíkov hrob rozhodol pre symbolický opasok. Opasok, s ktorým chodil na zboj, do krčmy, ale aj za frajerkou. Ako materiál som si vybral kameň, pretože vo mne vzbudzuje silu a večnosť. Občas aj dnes vidím Jánošíkov, akurát s opačným poslaním. Neberú totiž bohatým, ale chudobným,“ hovorí akademický sochár Jozef Mundier.
Rok pred smrťou popíjal U Hvizdáka
Slávneho zbojníka obesili pred tristojeden rokmi v Liptovskom Mikuláši. Mal len 25 rokov, no stal sa legendou. Občas zavítal so svojou družinou aj na Kysuce.
Rok pred svojou popravou navštívil so svojou družinou krčmu U Hvizdáka v Krásne, kde utratili časť nazbíjaných peňazí. Pri vypočúvaní sa priznal, že na Veľkú noc v roku 1712 tam vypili dva sudy piva.
Liptovská stolica a jej sédria mala eminentný záujem Jánošíka chytiť, pretože ozbíjal grófku von Schardonovú medzi Východnou a Važcom, a za tento čin musela stolica z vlastných prostriedkov platiť grófke odškodné. Podobne aj za oravského zemana Ladislava Zmeškala, obchodníka so súknom, ktorého okradli v Svätojánskej doline. Tiež ho prenasledovali aj za prepad kaštieľa Ladislava Okoličániho v Okoličnom. Preto sédria najala detektíva E. Kubínyiho, aby po zbojníkoch pátral. Dňa 16. marca 1713 Jánošíka obvinili z viacerých lúpeží a aj z vraždy kňaza Juraja Vertíka z farnosti Domaniže, ktorá sa stala 4. septembra 1712 v Suchej doline pri Fačkove. K tej sa však ani po mučení nepriznal.
V marci 1713 začal súdny proces. Ťažiskom obžaloby proti Jánošíkovi, ktorej predsedal prokurátor Alexander Černický, boli obvinenia zo zbojstva. Prokurátor žiadal trest smrti. Na druhej strane sa obhajoba, vedená Baltazárom Palugyayom, usilovala obžalobu vyvrátiť. Poukazovala na viaceré poľahčujú okolnosti. Že žil v podstate slušným životom, opustil zlých kurucov a následne slúžil v cisárskom vojsku. Na zboj ho vraj nahovoril Uhorčík.
Zostal verný zbojníckej prísahe
Jánošíkovi priťažilo, že ostal verný zbojníckej prísahe a pri vypočúvaní dobrovoľne neprezradil mená tovarišov, ani to, kde ukryl svoje nazbíjané poklady. Ešte v ten istý deň, 17. marca, si vypočul rozsudok. Súd Liptovskej stolice ho odsúdil na trest smrti jedným z najhorších možných spôsobov - napichnutím a zavesením za rebro na hák. Zanedlho po Jánošíkovej poprave súdili aj Uhorčíka. Aj toho na trest smrti - lámaním v kolese. V Uhorčíkovom prípade súd zohľadnil určité poľahčujúce okolnosti a preto nariadil najmenej drastickú variantu tohto trestu - lámanie od hrdla. Podľa rozsudku malo byť napokon Uhorčíkovo telo vpletené do kolesa a vystavené na výstrahu ostatným.
Uhorčík pri procese, ktorý začal 19. apríla 1713, urobil obšírnejšie priznanie a prezradil aj Jánošíkovu skrýšu v Čičmanoch so súknom pre 300 paholkov a mericu peňazí a zbrane schované v Terchovej. Tieto skutočnosti nasvedčujú, že Jánošík počítal s možnosťou opätovného vypuknutia povstania a sám pripravoval výstroj pre väčší vojenský oddiel. Možno to bol pravý účel zbojstva, čo by dosvedčovala aj skutočnosť, že bol v kontakte s plukovníkom Winklerom, u ktorého ako povstalec slúžil.
