Pavol Bukovan sa kvôli fotografii skamarátil aj s diviakmi

Hoci vyštudoval Pavol Bukovan z Čadce Poštové inžinierstvo na Žilinskej univerzite, známi ho poznajú najmä ako skvelého fotografa. Jeho fotografie z prírody vyvolávajú údiv, ale často aj úsmev.

Vaše fotografie prírody vyrážajú dych, aj navodzujú úsmev. Ako ste sa dostali k takejto fotografii?

- Asi pred piatimi rokmi som odfotil svojho prvého srnca a to na mobil v Čadečke. Vtedy som si povedal, že ho musím odfotiť lepšie. Zobral som starý fotoaparát a na druhý pokus som ho už odfotil omnoho lepšie. Síce to bola len malá bodka uprostred snímky, ale aj tak som sa tešil. Asi o mesiac neskôr mi moji rodičia kúpili digitálny fotoaparát pre moje potulky prírodou. Mal som z neho takú radosť, ako keď som malý dostal nové autíčko. A v tejto chvíli sa to celé začalo. S fotoaparátom od rodičov som nafotil množstvo zveri a krajiniek, no po roku fotenia som sa už neuspokojil s kvalitou fotiek a kúpil som si zrkadlovku. V dnešnej dobe mám už viacero fotoaparátov a vďaka priateľom, ktorých som spoznal v lese som asi pred 3 rokmi publikoval svoju prvotinu. Odvtedy neubehlo síce mnoho času, ale článkov a fotiek v časopisoch pribúda, čo ma nesmierne teší. Preto som rád, že sa môžem v dnešnej dobe podeliť o zábery aj s ľuďmi na sociálnych sieťach a ukázať im krásu našej prírody.

Čo ste študovali a čím ste v reálnom živote?

- Najprv som študoval Obchodnú akadémiu v Čadci a neskôr Poštové inžinierstvo na Žilinskej univerzite. V súčasnosti pracujem v univerzitnom vedeckom parku Žilinskej univerzity v Žiline.

Ostáva vám popri práci čas aj na potulky prírodou?

- Ako sa hovorí, každý je pánom svojho voľného času. A ja ten svoj využívam potulkami prírodou. Cez týždeň po práci vedú moje prvé kroky do lesa, z ktorého sa vraciam po tme. Cez víkendy chodíme na túry, či výlety a aj tu sa dá čo - to nafotiť.

Ako vznikajú vaše momentky?

- Momentky vznikajú niekedy neuveriteľne ľahko a niekedy treba na ne čakať neuveriteľne dlho. Na jednu momentku nikdy nezabudnem, kedy sa mi podarilo odfotiť srnca na asfaltovej ceste. Človek si povie - to vidím každý deň, ale moja momentka je v tom výnimočná, že srnec sa pošmykol a všetkými štyrmi nohami v pokľaku zahrabal. Mnohí vraveli, že srnec vyzerá ako keby bol opitý, iní sa začali smiať zo slovami 4x4.

Nemáte strach z divej zvery?

- Každý má strach a aj ho musí mať. Ak by som sa nebál bol by som samovrah. No viac ako strach treba mať rešpekt a uvedomiť si, že ja som v lese na návšteve a zver tu je doma. Niektorí sa ma pýtajú či sa nebojím v noci byť v lese. Moja odpoveď je vždy rovnaká. V lese je v noci tá istá zver čo aj cez deň a nič iné tam nie je tak prečo sa zbytočne báť.

Koľko dokážete v lese "číhať" na ideálny záber?

- Najlepšie je vždy nafotiť behom dňa, ale takto to v prírode nefunguje. Niekedy čakám dlhé hodiny a nespravím ani záber a niekedy mám ako sa hovorí za pol hodiny nafotené. Najdlhšie som zatiaľ v kuse čakal na snímku viac ako 3 dni.

Stalo sa niekedy, že ste mali strach? teda či bola pri fotografovaní nejaká situácia, kedy ste sa naozaj báli.

- Najviac som sa bál, keď som sa pokúšal stať členom diviačej čriedy vo voľnej prírode. Trvalo to pár týždňov, kým ma akceptovali, ale stálo to za to. V jednej ruke som držal rožok a druhou som fotil. Boli sa tu na to pozrieť aj kamaráti so Slovenského klubu fotografov prírody a tí sa len smiali.

A naopak, máte aj nejaké úsmevné príbehy z fotografovania, prípadne potuliek prírodou?

- Tých úsmevných príhod je veľa. Posledná sa stala tento rok pri fotení rybárika riečneho. Dlho pršalo a Kysuca bola dosť veľká, nechcelo sa mi ju obchádzať a tak som riskol jej prebrodenie. Neoplatilo sa to, spadol som do vody po krk, len foťák som držal nad vodou. Prišiel som k autu a začal sa prezliekať v tom som započul ženský smiech. Otočím sa a stáli tam dve ženy. Rýchlo som sa schoval, ale pohľad na môj biely zadok asi ostane v ich spomienke ešte hodnú chvíľku.

Čo najradšej fotografujete?

- Ja rád fotím všetko čo sa týka prírody a preto sa nedá poveď jednoznačne, čo najradšej fotím. Mám radosť z chrobákov, vtákov, zvierat, hríbov, panoramatických pohľadov, nočných záberov, proste zo všetkého.

Máte nejaký nesplnený „fotografický" sen?

- Jeden mám a to nafotiť pár fotiek vlkov. Je to extrémne plachý tvor a preto je pre fotografov prírody veľkým lákadlom. Na takýto záber sa čaká celý život a aj tak sa nemusím dočkať. Ja v hĺbke srdca dúfam, že sa raz na mňa šťastie usmeje a podarí sa mi ho odfotiť a nielen vidieť.