Článok pokračuje pod video reklamou
ČADCA. Čadčan Ján Kočišek a Starobystričan Stanislav Škorupa prežili toto leto adrenalínovú dovolenku. Vybrali sa na výlet do Kirgizstanu. „Naším hlavným cieľom bol výstup na Učiteľov štít, ktorý sa týči do výšky 4540 metrov nad morom. To sa nám aj podarilo,“ prezradil dvadsaťjedenročný Ján Kočišek. Po Kirgizstane putovali dva týždne a za ten čas stihli nielen výstup na spomínaný štít, ale pozreli si aj veľa zaujímavých miest tohto zaujímavého kúta sveta. „Po krajine sme sa presúvali stopom, taxíkmi alebo takzvanými maršrutkami. To sú vlastne malé autobusíky, ktoré pendlujú hore – dolu po krajine. V Kirgizstane totiž pravidelné linky nefungujú,“ vysvetlil mladík.
Výlet do Kirgizstanu bol jeho snom už od nepamäti. „Chcel som sa tam ísť pozrieť najmä kvôli živočíchom. Žije tu snežný leopard, ktorého sa nám síce nepodarilo zazrieť, ale pre mňa sú aj tak najzaujímavejšie motýle. V Kirgizstane je veľa zaujímavých druhov. Napríklad taký jasoň. Ten sa vyskytuje aj u nás, ale v Kirgizstane je niekoľkonásobne väčší. Veľký ako dlaň,“ hovorí zo zanietením Ján Kočišek, ktorý je študentom Prírodovednej fakulty Jána Amosa Komenského v Bratislave. Mladých Kysučanov však okrem motýľov zaujal aj spôsob života v spomínanej krajine. Obyvatelia tam žijú v jurtách, čo sú akoby stany z koží.
„Všetko tam bolo krásne. Cestovali sme popri druhom najväčšom jazere po Titicaca, popri jazere Issik Kul. Celá krajina je veľmi zaujímavá. Na každom kroku sú sochy snežného leoparda, kozorožca alebo orla, čo sú pre nich doslova mýtické zvieratá. Kone sa pasú na pastvinách a na obrovských balvanoch, ktoré sa k jazeru Issik Kul skotúľali z vrchov sme objavili petroglyfy ešte z 8. storočia pred naším letopočtom. Znázorňovali kozorožca a lovca, ktorý ho loví,“ spomína na cestu študent.
Hovorí, že ich hlavným cieľom bol práve výstup na už spomínaný Učiteľov vrch, ostatné bolo úžasným bonusom. „Sme s kamarátom Stanom na seba veľmi hrdí. Predsa len vystúpiť na vrchol viac ako štyri a pol tisícového štítu je riadna makačka,“ smeje sa. Výstup trval chalanom dva dni. Šli sami bez sprievodcu. Riadili sa len starými socialistickými mapami. Prvý deň došli do základného tábora Base Camp. „Poň bol chodník k vrcholu vyšliapaný a dobre viditeľný. Horšie to už bolo ísť ďalej. Po 4000 metroch začal byť vzduch redší a nám sa šlo čoraz horšie,“ dozvedáme sa. Chalani sa blížili k vrcholu naozaj z nohy na nohu, krôčik za krôčikom. „Prešli sme desať malých krôčikov a museli sme zastať a predychávať. Zasa sme dali desať malých krôčikov a opäť sme oddychovali a tak to šlo až do cieľa,“ opisuje Ján Kočišek. Hoci je členom turistického oddielu Lokomotíva Čadca a má za sebou už nejeden výstup na tatranské štíty, tie sa mu oproti Učiteľovmu vrchu zdajú teraz ako kopčeky.
Chalani hovoria, že po výstupe na vrchol žiadnu eufóriu nepocítili. „Tá prišla až po tom, ako sme zišli dole. Tam hore je človek unavený a rozmýšľa nad tým, že ešte musí zísť dole. Po zostupe to však príde a človeka naplní neopísateľný pocit,“ dodáva mladý cestovateľ.
