KYSUCKÉ NOVÉ MESTO. Tvár Kysuckého Nového Mesta úplne zmenil požiar, ktorý vypukol v meste pred 110. rokmi. Kysučania si toto smutné výročie ohnivého inferne pripomenuli aj tento rok.
Dvaja chlapci sa v stodole hrali so zápalkami
V auguste 1904 bolo údajne mimoriadne teplé leto. „Mesto trápili silné horúčavy a inak tomu nebolo ani v ten osudný utorok. V Kysuckom Novom Meste sa práve konal výkladný jarmok. Okolo 11. hodiny zasiahli námestie mračná dymu, ktoré sa valili z miest, kde mali pri Kysuci hospodárske budovy obyvatelia Hornej ulice. Ohniskom požiaru bola stodola Jána Lukáča, kde sa dvaja chlapci hrali so zápalkami. Keďže v polovici augusta už bolo po žatve, stodoly humná boli plné pokoseného obilia. Ľudia sa snažili zachrániť svoj majetok, najmä dobytok,“ informuje Mário Janík, ktorý sa venuje regionálnej histórii.
Podľa jeho slov sa situácia stávala čoraz vážnejšou. Kombináciou horúceho počasia a veľkého sálavého tepla z požiaru vznikol tepelný vír, ktorý napomáhal rozširovaniu plameňov po celom meste, ba dokonca sa preniesol na ľavý breh Kysuce, kde v Budatínskej Lehote zhoreli tri drevené domy. Neskôr v Terchovej našli ohorené spisy z mestského domu, čo vypovedá o sile tohto zvláštneho úkazu. Z ohniska požiaru na Hornej ulici sa požiar šíril južným smerom, teda nanešťastie z okraja mesta do jeho centra.
Prvou obeťou bol farský kostol svätého Jakuba
„Prvá budova, ktorá mu v tejto časti padla za obeť bol farský kostol svätého Jakuba. V strešnej konštrukcii prehoreli drevené nosníky na ktorých boli zavesené zvony, ktoré pri páde prerazili klenbu. Kostol bol úplne zničený, rovnako i najcennejšie predmety z jeho vybavenia: monštrancia a iné liturgické predmety, oltárny obraz – dar grófa Suňoga z roku 1714 i staré cechové zástavy.
Spadnuté zvony sa roztavili. Po kostole nasledovala fara a námestie. Radová meštianska zástavba s podlubím prišla o drevené strechy, našťastie samotné podlubie, ako jeden z najvzácnejších architektonických prvkov sa zachovalo, aj keď len ako ohorené ruiny. Bohužiaľ, požiar mal taký rýchly priebeh, že samotné hasenie bolo nemožné, navyše dve studne, ktoré boli v tom čase na námestí, boli zasypané ruinami,“ hovorí Janík.
Hasičom zhorela drevená ručná striekačka
Konštatuje, že z dnešného pohľadu, keď sme zvyknutí na vysokú profesionalitu príslušníkov hasičských zborov, až tragikomicky pôsobí situácia, keď miestnym hasičom zhorela drevená ručná striekačka skôr, ako stihli rozvinúť hadicové vedenie: „Na pomoc privolali hasičské zbory zo Žiliny, Čadce a Veľkej Bytče a vojaci 71. pešieho pluku z Trenčína. Velenia zásahu sa ujal Ján Moravčík zo žilinského DHZ. Ten správne usúdil, že ďalšiemu šíreniu požiaru zabráni tým, že zlikviduje horľavé látky v smere jeho postupu. Najhorľavejšími materiálmi boli strechy s drevenými krovmi a šindľovou krytinou preto nariadil ich strhávanie. Toto postihlo i strechu Mariánskeho kostola. Na samotné hasenie pre nedostatok vody dokonca použili i kapustnicu,“ približuje históriu.
Cez noc obyvatelia uložili deti do domov svojich spoluobčanov v Malej Dúbravke (dnes Ulica 1. mája), ktorú oheň ušetril a sami pokračovali v krotení živlu. Bohužiaľ, ani noc nepriniesla zlepšenie situácie a zhoreli ďalšie domy.
Rovnaká situácia panovala i s nástupom nového dňa. Vyslobodenie od pokračovania tej hroznej skazy prinieslo až predpoludnie stredy 17. augusta 1904, keď sa náhle vietor obrátil smerom do poľa a požiar zastavil v tesnej blízkosti Mariánskeho kostola.
Deň nazvali aj „jeruzalemskou tragédiou“
„Aj keď väčšina občanov mesta statočne bojovala s pohromou, mimoriadnu odvahu prejavili najmä Ján Majerčík – vojak z trenčianského pluku, ktorý vyniesol z horiaceho domu päť detí a mladá žena Piroška Matuškovičová, ktorá vbehla do Mariánskeho kostola, kde si pre hrozné sálavé teplo nikto netrúfol. Zobrala odtiaľ monštranciu s cibóriom. Tieto predmety potom zahrabala do hliny na roli v mieste, kde dnes stojí pamätník k výročiu od vyhorenia mesta,“ pokračuje v rozprávaní.
Po dvoch desivých dňoch 16.-17. augusta 1904 prišiel čas bilancovania. Hneď v prvý deň požiaru zhoreli Veronika Tichá (+62), Magdaléna Tabačková (+56), Anna Bielková (+20), Anna Šlopková (+60), Štefan Vendrinský (+5), Mária Kotirová (+6), pod utekajúcimi židovskými občanmi Móricom Weilom (+71) a jeho dcérou (+?) sa prelomila lavička a obaja sa vo vriacej vode uvarili!
Z 21 ťažko popálených obyvateľov ďalší štyria neprežili. Zhorelo 350 domov a zostalo asi 30. Škody vyčíslili na 800. 000 vtedajších rakúsko - uhorských korún. V knihe pokrstených na farskom úrade vykonal vtedajší dekan Šmída zápis: „Zhorel farský kostol, Sviatosť oltárna a všetky cenné predmety. Bolo všetko zničené, znehodnotené. Zhorela fara, škola, meštiansky dom, colnica, súd, notárstvo, synagóga, školy – slovom všetky významné budovy. V Dolnej ulici zostalo 10 domov a Malá Dúbravka. Dolný kostol bol tiež z troch strán zasiahnutý ohňom a podarilo sa ho zachrániť vďaka niektorým ľuďom. Tento deň sa dá nazvať jeruzalemská tragédia, na ktorú budú celé generácie spomínať. Boh zavaruj od tejto tragédie.“
„Trvalo dlhé roky, kým sa mesto z tejto apokalypsy spamätalo. K smutnému desiatemu výročiu napísal náš kysucký básnik Dlhomír Poľský báseň Žalostné výročie. To sa už však nad celou Európou schyľovalo k ďalšiemu obrovskému požiaru. 28. júla 1914 vypukla 1. svetová vojna,“ dodáva Janík.
Mesto s miestnym dobrovoľným hasičským zborom pripravilo 17. augusta pri pamätníku stretnutie, kde si spoločne s obyvateľmi pripomenuli túto hroznú tragédiu.
