Pochádzate zo speváckej rodiny. Vaša mamička bola zakladateľkou ZUŠ v Krásne nad Kysucou a klaviristkou, sestra je tiež operná speváčka. Aká bola vaša cesta k spevu?
- U nás tá hudba a spev zvlášť tak nejako stále presakovali pomedzi každodenný život. Podvedome sme ju vnímali a podľa toho sa formoval aj náš emocionálny svet. Navštevovali sme ľudovú školu umenia (terajšiu ZUŠ - ku) celkom automaticky, patrilo to k základnému vzdelaniu človeka, ak mal len nejaký kúsok toho talentu. A nemusel pritom automaticky študovať ďalej na konzervatóriu.
Chodila som na klavír, najskôr v mamičkinej triede, neskôr ma posunula k jej kolegyni ( to viete - autorita musela byť a cvičiť bolo treba!! A v tej rodine to bolo akési uvoľnenejšie :)). Potom ma jedného dňa mamina oslovila, že by potrebovala nejakého zástupcu do pripravovanej súťaže Melódie priateľstva (skorej narodení si budú určite pamätať), bolo treba spievať ruskú a slovenskú pieseň. Poprosila ma, či by som jej tam niečo nezaspievala za spevácky odbor. Spievala som vtedy ruskú pieseň " V lesu radilas jolačka"). Potom prišli ďalšie spevácke aktivity, súťaže, (Zlatá Brána...), moderovanie rôznych programov, dokonca sme ako malé deti vystupovali so živou kapelou.
No, bolo toho veru dosť...
- Ale nielen hudba bola na prvom mieste - veľmi som mala rada knihy a recitáciu, najbližšie mi boli knihy o prírode. Prežívala som všetky príbehy hrdinov ako vlastné.
Popri tom všetkom sme ako decká vnímali nielen to umenie, ale aj značné kopy papierov a práce, ktorú mamina vykonávala vo funkcii riaditeľky. Nemala žiadnu administratívnu silu, všetko si robila sama. No zato mala senzačný kolektív a aj prirodzenú autoritu. Až teraz to chápem, keď mám vlastnú rodinu......keď som aj ja popri svojej umeleckej práci nútená vyplňovať rôzne tabuľky a formuláre (neviem, či naozaj vždy potrebné), študovať a spracovávať množstvo materiálov a aktuálnych informácií, koľko času mi to zaberie!
Prečo práve operný spev? Bola to vaša hneď prvá voľba?
- Neviem, či to bola intuícia, ale v každom prípade osud tak zrejme chcel, aby som sa prihlásila na konzervatórium. Spev som predtým na ZUŠ-ke neštudovala, na prijímacie skúšky ma pripravila mamina. Poskytla mi zopár logických informácií, ktoré som v danej situácii spracovala najlepšie, ako som vedela a vyšlo to. Nezabudnuteľnou osobnosťou počas mojich stredoškolských štúdií sa pre mňa stala moja vtedajšia pani profesorka spevu - Ľubica Šestáková. Bola to staršia, distingvovaná dáma, ktorá o svete hudby a spevu rozprávala ako o niečom čarovnom a nadpozemskom. Veľmi ma podporovala a motivovala v tom, o čo som sa vtedy snažila. Veľmi rada na ňu spomínam. Ďalšie cenné rady a informácie som získala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u p. Prof. Vlasty Hudecovej, to boli naozaj roky tvrdej driny, čo sa spevu týka, ale stálo to za to. Hneď po Nežnej revolúcii som si ešte doplnila vzdelanie dvojročným štúdiom na vysokej škole - Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. To som bola doslova hodená do vody - prijímacie skúšky, následné vybavovanie formalít a financií na rakúskych úradoch a v kanceláriách.....uff!... Na celej škole sme boli vtedy traja Slováci - z toho jeden má teraz svoj vlastný orchester v Bratislave a druhý je koncertným majstrom Viedenskej filharmónie!
Mamina vás priviedla k umeniu. A čo otec?
- Všetky dôležité spievania a koncerty v tej dobe so mnou absolvoval ocino. Precestovali sme spolu nemálo kilometrov a zažili krásne chvíle. Nielen na umeleckých cestách ale aj napríklad na takých streleckých pretekoch alebo poľovačkách, kam nás aj so sestrou často brával, alebo len na takých obyčajných výletoch do prírody, tých bolo veľa. Boli sme ako chalani - šoférovali sme, strieľali z malorážky, vyrezávali rôzne paličky z dreva.....
Otec bol povolaním lesný inžinier, ale spomínam si na jeden moment....mohla som mať už tak 16-17 rokov, sadol si raz u nás doma za klavír a spustil len tak z ničoho nič boogie -woogie. Vtedy sme sa s Oľgou na seba pozreli a s údivom a úsmevnou výčitkou sme sa spýtali: " Ocino! Ty vieš hrať na klavír? Prečo si nám to nikdy nepovedal?!" Pozrel sa na nás a šibalsky sa usmial.
Čo vám dal spev?
- Čo mi dal spev? Tak v prvom rade mi poskytol pocit nevstávať každý deň s myšlienkou: „Zase do práce ? Och, ako ma to nebaví". Moja práca je mojím koníčkom a to hovorí za všetko. Sú za tým roky práce, ale keď ste na javisku, ste niekým iným, dostávate sa do novej dimenzie.....je to vždy neopakovateľné.....
Vaše úspechy? Pokladáte niektorý z nich za výnimočný? Naj?
- Výnimočná bola práca na jednej opernej inscenácii pod názvom Players - je to vlastne moderne spracovaný príbeh Shakespearovho Hamleta, stvárnila som tu úlohu Ofélie. V celom príbehu účinkovalo osem spevákov, ktorí boli po celý čas na javisku a v speváckom parte sa striedali úseky v piatich rôznych jazykoch (latinsky, taliansky, francúzsky, anglicky, nemecky ).
Mimoriadna náročnosť a komplikovanosť sopránového partu natoľko odradili niekoľko sopranistiek, že úlohu odriekli. Ja som si povedala, že je to výzva, vyskúšala som si niektoré pasáže a nakoniec som ponuku prijala. Jednou z okolností, pre ktorú som sa rozhodla Postavu Ofélie prijať bola aj skutočnosť, že režisérsky sa podpísala pod túto inscenáciu veľká osobnosť - herec činohry SND a režisér Martin Huba . Práca s ním bola výnimočná. Bola iná, nová, inšpiratívna a všetkých si získal svojou vysokou profesionalitou a korektným prístupom.
Kde všade ste pôsobili?
- Vystupovala som koncertne so Slovenskou Filharmóniou Bratislava, Štátnou Filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Kysuckým komorným orchestrom Čadca. Robili sme rôzne produkcie v Slovenskej televízií a Slovenskom rozhlase. Ako hosť som účinkovala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, v Národnom divadle Praha, v Štátnej opere Banská Bystrica, v Divadle Jonáša Záborského v Prešove a v Janáčkovej opere Národného divadla v Brne, s ktorým som sa zúčastnila aj mesačného turné v Japonsku s operou Carmen.
Čomu sa venujete teraz?
- V súčasnosti vyučujem na Vysokej škole múzických umení a na Konzervatóriu v Bratislave. Nikdy som si nemyslela, že budem sedieť na učiteľskej stoličke, ale musím sa priznať, že ma veľmi baví práca s mladými ľuďmi. Keď mám šikovných študentov, vediem si ich po konzervatóriu aj na vysokej škole a to potom strávite s nimi aj 11 rokov, je to kus ich života. Pracujeme trikrát týždenne a stretávame sa veľmi často aj mimo toho, prežívam s nimi aj to dobré aj to zlé....lásky, sklamania, potom zase úspechy a neskôr väčšinou aj ich vystúpenia na profesionálnych javiskách, a to je opäť nový a krásny pocit.
Stáva sa, že prídem domov veľmi vyčerpaná a myslím si, že už naozaj nevládzem.....a vo dverách ma privítajú šantivé očká a štebotavý hlások mojej dcérky: „Mami, mami, počúvaj, niečo ti zaspievam". Vtedy zabúdam na všetko.
Čo robí Dagmar Bezačinská ak práve nespieva?
- Čo robím, ak práve nespievam? :) Na to by vám vedela odpovedať moja mamina, pretože aj keď s ňou práve telefonujem, pomedzi rozhovor ma upozorňuje: „Dáška, stále spievaš, vieš o tom?!" Každú voľnú chvíľku, ktorú máme, sa snažíme využiť na pobyt v prírode. Vymýšľame s manželom a s priateľmi pre deti rôzne zábavné túry, alebo jednoducho ideme len tak opekať. Niekedy vezmeme bicykle a ideme sa previezť do Rakúska. Máme to hneď za domom. Nedávno sme sa vybrali na hríby, bolo rozkošné počúvať po hore slabučké výkriky deťúreniec, keď sa im podarilo niečo nájsť. Príroda je pre mňa vždy relax. Najkrajšia vôňa po mojej dcérke (ktorú volám Parfum Dadinka), je pre mňa vôňa dreva. Kedykoľvek idem po lese alebo len privoniam k práve spadnutému stromu - pníku, cítim, akoby som sa stávala súčasťou niečoho iného, a celkom splynula s prírodou, do ktorej prirodzene patríme.
Je niekto, s kým by ste si chceli zaspievať? Máte nejaké vzory?
- Boli a aj sú v opernom svete spevácke osobnosti, pred umením, ktorých sa skláňam a obdivujem ich. Vyselektovať jedného alebo jednu z nich by bolo veľmi ťažké. Ale ak by som si raz mohla niečo priať, chcela by som sa preniesť do dôb minulých a zaspievať si pod dirigentskou taktovkou Leonarda Bernsteina. Tak to by bolo niečo!
Riadite sa nejakým heslom alebo je nejaká myšlienka, ktorá vás posúva ďalej?
- Ak dovolíte, požičiam si namiesto mojej odpovede názor jedného múdreho človeka. Keď sa pýtali Dalajlamu, čo ho na ľudstve najviac prekvapuje, odpovedal: „Ľudia. Pretože obetujú zdravie, aby zarobili peniaze; potom obetujú peniaze, aby znovu získali zdravie; potom sa tak znepokojujú budúcnosťou, že si neužívajú prítomnosť, a tak nežijú ani v prítomnosti ani v budúcnosti. A žijú tak, akoby nikdy nemali zomrieť, a potom zomrú bez toho, aby predtým žili." Ako hovorí môj manžel : „Vieš, bez čoho to nejde? Bez lásky".
