tanta. A jeden veľký sen spojený s jeho materským klubom FK Čadca.
Keď mal Peter Padych osem rokov, jeho prvé športové kroky viedli na čadčianske futbalové ihrisko. Nemohol inak, veď býval hneď vedľa neho. Absolútne prirodzene sa teda z neho stal futbalista.
„Hrával som za Čadcu od mala, začínal som pri žiakoch a postupne som prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami. Je to dobrá vec, keď tréner v minulosti hrával, najmä ak trénuje malých chlapcov. Je totiž dôležité ukázať im základy, ako majú viesť loptu, prihrávať či strieľať,“ spomína na svoje futbalové začiatky Peter Padych.
Okrem Čadce hrával v dorasteneckej kategórii druhú ligu za Liptovský Mikuláš, potom sa vrátil naspäť a až do 41 rokov aktívne hrával. Počas posledných hráčskych rokov ho to už ale ťahalo na trénerskú lavičku...
V roku 1992 začal trénovať mladších žiakov v Čadci. Pri tíme strávil tri roky a následne sa spolu so svojimi zverencami presunul do kategórie starších žiakov, resp. dorastu. V roku 2002 s dorastom vybojoval postup do druhej ligy, v nasledujúcej sezóne dokonca bojovali o prvú ligu. Práve na toto obdobie spomína ako na jedno z najlepších v jeho kariére.
„Utvorila sa tam skvelá partia chalanov a aj keď to bolo náročné najmä na financie, mali sme obrovské šťastie, že nás v tomto smere podporoval Jozef Baculák. Najdôležitejšie bolo, že chlapcov futbal naozaj bavil. Trénovali sme aj päťkrát do týždňa, chalani si skúšali rôzne veci, boli na ihrisku radi. Dnes hráči len pozerajú na hodinky, kedy skončí tréning. Vtedy to bolo iné.“
V tomto družstve sa začali profilovať aj mnohí výborní súčasní kysuckí futbalisti, ako Roman Baláž, Trizuliak či v súčasnosti najúspešnejší čadčiansky odchovanec Ľubomír Michalík.
Michalíkovi predpovedal reprezentačnú kariéru
„Ľubo začal hrávať v deväťdesiatom piatom. Nebol extra talent, v tíme boli aj talentovanejší chalani, ale tí sa dostali len do druhej ligy. Bol však poctivec, čo ste mu povedali, to urobil a šiel za svojím cieľom. Pamätám si, keď sa prišiel spýtať, či by mohol prísť na tréning. Chudý chlapec, ako mnohí, reku, jasné, čo by si nemohol. Prišiel a za týždeň už hral zápas,“ hovorí o neskoršom slovenskom reprezentantovi muž, ktorý má výrazný podiel na jeho kariére. V Čadci ho viedol vo všetkých kategóriách od žiakov cez mladší a starší dorast až po seniorov vo vtedajšej III. lige. V tom čase pôsobil ešte ako asistent trénera pri mladšom doraste, hlavným trénerom bol Oldo Šoukal. Od neho sa veľa naučili nielen hráči, ale aj Peter Padych, podľa ktorého to bol jeden z najlepších trénerov v histórii futbalu v Čadci.
Netrvalo dlho a Ľubomírovi Michalíkovi bol mládežnícky dres primalý. Poslednú sezónu v doraste hrával už aj za mužov, neskôr si ho vyhliadli v Žiari, kde sa chytil, hrával a záujem o neho prejavil Senec. Zverencov úspech tešil aj trénera.
„Bolo to pekné obdobie. Boli toho plné noviny, radosť nielen pre mňa, ale pre všetkých ľudí okolo čadčianskeho futbalu. Ľubo bol slušný chlapec, bola radosť s ním robiť. Za 22 rokov mojej trénerskej kariéry sa len štyria hráči dostali na najvyššiu úroveň. Okrem Ľuba jeho menovec Rasťo Michalík, tiež reprezentant Slovenska, Peter Kleščík, ktorý hráva v Trenčíne a Marián Jarabica. Poslední menovaní boli členmi reprezentácie do 21 rokov a sú to odchovanci Jaroslava Petráka. Netrúfam si predpovedať, kto ďalší a kedy si zahrá v Premier Leauge či v slovenskej reprezentácii.“
Tréner Padych futbalistovi Michalíkovi už počas jeho pôsobenia v mládežníckych kategóriách veril, že môže mať reprezentačnú kariéru. Pred odchodom do anglického klubu Bolton Wanderers sa stretli v Padychovom byte a so šampanským oslávili jeho úspech. Ako na to spomína Ľubomír Michalík, v súčasnosti hráč kazašského FK Kajrat Almaty? „Po prestupe do Anglicka som bol u trénera na návšteve. Poukazoval mi rôzne zápisy zo zápasov, účasti na tréningoch, góly... všetko mal podrobne zapísané. Bol vždy dôsledným a zároveň emotívnym trénerom. Prirovnal by som ho k trénerovi Weissovi, niekedy obaja prežívajú zápas viac ako hráči. Vedel mužstvo dobre namotivovať, pripraviť na zápas, vedel, kedy zvýšiť hlas, ale aj pochváliť jednotlivcov či celý kolektív za dobrý výkon. Správal sa k nám ako k vlastným deťom, snažil sa nám ukázať správnu cestu aj mimo ihriska a na ňom mal vybudovaný rešpekt. Každý tréning bol vymyslený tak, aby nás bavil a mohli sme futbalovo rásť. Viem, že aj v súčasnosti sleduje moje futbalové kroky rovnako ako ja tie jeho,“ vraví Michalík. Peter Padych k tomu pridáva už len pár slov, ktoré však veľa napovedajú o ich vzájomnom vzťahu: „Ľubo je pre mňa zadosťučinením za tú futbalovú robotu. Hoci jeden človek, ale dôkaz, že sa to oplatilo.“
Prestup z mládežníckej kategórie medzi mužov býva pre väčšinu športovcov ťažký. Zmena je to aj pre trénerov, ktorí zrazu musia k mnohým veciam pristupovať inak. Prišiel na to aj Peter Padych, keď sa v sezóne 2003/2004 ocitol pri A- tíme Čadce, ktorý v tom čase hral tretiu ligu.
„Pri mužoch dochádza k viacerým konfliktom, je to iná robota ako s mládežníkmi. Mladí viac poslúchajú, muži diskutujú. Neskôr však často sami prídu na to, že som im radil dobre a uznajú, že som mal pravdu. Keď dnes stretnem niektorého zo svojich bývalých hráčov, s každým sa pozdravím, pokecáme. V tomto smere nemám s nikým problém,“ vraví.
Najlepšie bolo v Makove
V Čadci strávil sezónu a pol a na jar 2005 sa začalo jeho futbalové putovanie kysuckými mestami a obcami. Odišiel do Skalitého, kde si pod jeho taktovkou zahral aj jeho synovec Róbert Padych, niekdajší reprezentant do 17 rokov. S Jozefom Privarčákom vtedy vytvorili údernú dvojicu, ktorá bola postrachom pre súperových brankárov. „Tí dvaja dávali veľa gólov. Na Skalitom bolo dobre a je to jeden z mála klubov, o ktorých naisto viem, že sa nikdy nesnažili pretlačiť hore nešportovým spôsobom, aspoň za môjho pôsobenia. Možno aj preto im ušiel postup o jeden zápas.“
Rovnako ako v sezóne 2007/2008, keď sa Skaliťania po jeseni nachádzali na druhej priečke tabuľky. Vedenie klubu napriek tomu nebolo spokojné a na jar sa Peter Padych už hlásil v Makove. Hoci tam strávil len pol sezóny, spomedzi mužských klubov naň spomína najradšej. „V zime som na Štefanskom pohári stretol bratov Pavlíkovcov, ktorí sú akýmisi mentormi makovského futbalu. Potrebovali zachrániť tretiu ligu, slovo dalo slovo a všetci sme sa pustili do práce. Na jar sme prvých sedem zápasov neprehrali a napokon sa podarilo uspieť v tom, čo sme chceli. Bola tam rodinná atmosféra, ľudia boli srdeční a každý z nich, od domovníka cez hráčov až po realizačný tím vedel, čo má robiť. A to sa podarilo pretaviť aj do výkonov na ihrisku. Rád spomínam na hráčov ako Šustek, Bezák, ale i na bratov Křenkovcov z Čiech či ďalších futbalistov. Bolo naozaj fajn, vedel by som si predstaviť návrat na Makov.“
Po úspešnej zastávke prišli aj tie menej vydarené. Nasledujúce dve sezóny trénoval Rakovú, s ktorou sa mu podarilo po roku vrátiť späť do V. ligy. „Bola to výzva, prečo ju neprijať? Veľa ľudí sa čudovalo, že som odišiel trénovať mužstvo v okresnej súťaži, ale aj to je dobrá skúsenosť." Odtiaľ išiel do Krásna, kde to vôbec nemal ľahké. „Ľudia okolo futbalu v Krásne mali vysoké nároky, ktoré sa nám nepodarilo splniť. Trénoval som tam iba na jeseň 2010. Potom prišli zdravotné problémy a ja som si od futbalu na istý čas oddýchol. Na jar 2011 som sa vrátil na Skalité, tam to už ale nefungovalo tak ako predtým. Tréningy bývali len dvakrát do týždňa a to nestačilo.“
Počas núteného oddychu mal aspoň viac času venovať sa rodine, ktorá si ho počas sezóny predsa len užila menej. „Manželka spočiatku nebola nadšená, ale zvykla si. Keď sme ešte s čadčianskym dorastom cestovali na zápasy na východ, brával som ju aj s našimi dvoma synmi s nami. S futbalom tak precestovali kus Slovenska, videli mestá, ktoré by za normálnych okolností nikdy nenavštívili. Rodina sa to snažila pochopiť, ja som im to zas musel kompenzovať. Manželstvo sú kompromisy – raz ho urobí jedna strana, potom zas druhá. A napokon, keď je niekto ženatý tridsaťdva rokov, tak to ani inak nejde,“ s úsmevom rozpráva o manželstve futbalového trénera.
Z futbalu akoby zmizla vášeň
Pred sezónou 2012/2013 po rokoch opäť prebral družstvo žiakov FK Čadca. Napriek úzkej súpiske sa im podarilo obsadiť štvrté miesto a futbalisti ako Andrej Štrba či Kamil Jašurek si aj vďaka tomu našli cestu do reprezentácie do 17 rokov. V ďalšej sezóne sa opäť vrátil na jedno zo známych miest, na lavičke Rakovej vydržal až do súčasnosti. „Je to náročné. Len jeden tréning týždenne, chlapi pracujú na zmeny, chodia na týždňovky, jeden je v Nemecku, druhý v Holandsku, tretí v Prahe. Toto je momentálne jeden z najväčších problémov kysuckého futbalu. Keď sa však chce, všetko ide, príklady môžeme v tomto smere hľadať na Skalitom či na Čiernom, kde sa snažia trénovať čo najčastejšie a najlepšie. Tam to ide, na Rakovej je však nezáujem hlavne zo strany bývalých dorastencov. Celkovo, keď si porovnám tú generáciu spred desiatich rokov s tou súčasnou, je to markantný rozdiel. Zmizol entuziazmus, vášeň pre hru, navyše mnohé nádejné futbalové talenty skončia pri iných športoch.“
Raková hrá momentálne piatu ligu, v ktorej okrem nej pôsobia aj iné kysucké kluby. A takmer vo všetkých sa nájdu hráči, ktorých Peter Padych v minulosti trénoval. Jedným z nich je aj spomínaný Roman Baláž, ktorý prežíva skvelé futbalové obdobie na Čiernom. „S trénerom sa poznám už nejaký ten rok. Aj teraz, keď sa niekedy stretneme na ihrisku či mimo neho, vždy prehodíme pár slov. Pamätám si, že bol s nami kamarát, vždy nás vedel správne namotivovať či už počas tréningu, alebo na zápas. Keď bolo treba, v kabíne ho bolo počuť. Často a rád spomínam na tie chvíle a dúfam, že sa ešte stretneme v jednom mužstve,“ hovorí o svojom niekdajšom koučovi.
Aby boli ľudia v Čadci na futbal opäť hrdí
V pomyselnej kolónke odtrénovaných rokov svieti pri mene Peter Padych číslo 22. Pri pohľade do budúcna je tam otáznik, tak skoro však od futbalu neodíde. Najmä keď pre neho znamená tak veľa: „Futbal pre mňa znamená skoro celý život. Na ihrisku človek zabúda na starosti bežného života, ocitá sa v inom svete. Je to ako droga. Pre mňa navyše aj každodenná robota, treba si často dať poradiť aj od iných, zbierať skúsenosti, študovať z kníh. Stálo ma to veľa času a energie, ale neľutujem. Za tie roky som však prišiel na to, že najdôležitejšie v živote je rodina, zdravie a vzťahy. A v športe takisto. Toto musí klapať a prídu aj výsledky.“
Najmä o jednom konkrétnom sníva. No nie je to taký výsledok, ktorý sa objaví na ukazovateli skóre či na titulke v novinách. Rád by opäť videl v Čadci skvelý futbal a plné tribúny. „Tu som začal, tu by som aj rád skončil. Čadca kedysi hrala slovenskú národnú ligu, bol to veľký boom, keď tu hral Slovan, prišiel plný štadión. Troj až päťtisícové návštevy, ľudí to bavilo. Toto by som ja chcel v Čadci zažiť. Napríklad aj ako tréner. Na futbal tu totiž nechodili len ľudia z Čadce, ale z celého okresu. Prišli sa pozrieť na svojich bývalých hráčov. Na Jakubca, Jantoša, Kopáska, Radolského, Ondreáša, na svojich Čadčanov Čila, Kráľa, Oravca, Baníka, Poláka či bývalých hráčov Žiliny ako Šmehýl, Beleš a Berešík. Na všetkých, ktorí vytvorili skvelý tím a robili ľuďom radosť z futbalu a boli hrdí na dres Čadce. Kto číta medzi riadkami vytušil, že gro mužstva by mali tvoriť odchovanci Čadce doplnení hráčmi z blízkeho okolia, kde sú šikovní futbaolisti vždy, len ich treba nájsť. A prečo nevyužiť i skúsenosti niektorých odchovancov čadčianskeho futbalu pôsobiacich v ligových mužstvách na Slovensku či v zahraničí? Samozrejme, treba hráčom vytvoriť adekvátne podmienky na prípravu zodpovedajúce možnostiam mesta. Hráčom však musí v hrudi biť čadčianske futbalové srdiečko a mesto by žilo ako kedysi. Toto je môj futbalový sen."
