spechom je pre neho každé dieťa, ktoré objaví radosť v pohybe. Peter Jurga.
Celé to začalo v roku 2002, keď ako nováčik nastúpil do čadčianskeho Centra voľného času (CVČ). Čoraz väčší prím medzi kysuckými športmi v tom čase získaval hokejbal, na hokejbalový krúžok sa vtedajšiemu pedagógovi Maťovi Ondruškovi prihlásilo viac ako štyridsať detí. Peter Jurga sa ujal úlohy jeho asistenta.
„To boli zlaté časy. Plné ihrisko detí, hokejbal sa vtedy hral ešte s tenisovými loptičkami, ktoré sme plnili vodou, aby toľko neskákali. Keď sme prvýkrát priniesli hokejbalové loptičky, to bola revolúcia, nik z nás predtým nič také nevidel,“ spomína na svoje trénerské začiatky. K hokejbalu neskôr pribudla aj streľba, plávanie a futbal, v roku 2004 sa navyše s niekoľkými mladými hokejbalistami na ZŠ Rázusova začal venovať florbalu.
Keď o niekoľko rokov vystriedal Maťa Ondrušku pri hokejbalovom kormidle, chýbajúcim druhým do partie sa stal jeho kolega z CVČ Ján Staník. Spolupracujú už desať rokov.
„Vtedy mal hokejbal v Čadci väčšiu popularitu, preto sme mali tak veľa detí na ihrisku. Bolo to zlaté obdobie hokejbalu, rozbiehala sa aj KHL, bolo tam veľa tímov, decká sa chodievali pozerať na zápasy a tiež chceli hrávať. Teraz u nich hokejbal už nie je taký populárny. S Peťom sa vždy dobre spolupracovalo, to čo robí, robí dôkladne a u detí má rešpekt. Vystupuje viac autoritatívne, on je ten typ trénera, že najskôr bič a potom med. Je to ale účinné, veď mal niekoľko tímov, ktorým sa darilo a dosahovali úspechy,“ prezrádza Staník.
Neúspech ho motivuje
Pedagogické či vychovávateľské remeslo nie je jedno z tých, ktoré si človek vyberá, keď chce rýchlo a ľahko zbohatnúť. Peter Jurga sa deťom venuje nielen stanovenú hodinu a pol na krúžku, ale často aj vo svojom voľnom čase a na svoje náklady. Čo ho motivuje venovať svoje peniaze, čas a energiu deťom, ktoré sa často ešte len učia základné kroky toho – ktorého športu?
„Keď som bol ja tínedžer, neboli žiadne krúžky, ktoré by sme mohli navštevovať. Končil komunizmus a všetko, čo pochádzalo z neho, bolo zlé a rušilo sa to. Chodievali sme akurát do knižnice hrávať šach a niekedy sme si ako partia zahrali futbal. Preto keď som nastúpil do CVČ, povedal som si, že hoci my sme tú šancu nemali, teraz ju tým deťom môžem dať. Pokiaľ ma to baví a mám deti, ktoré chcú, tak prečo im povedať nie? Kým sú možnosti, ako sa to dá, tak idem do toho.“ A čo keď prídu chvíle, keď je toho už príliš, keď sa dlhšie nedarí a vidno len neúspechy? Ako si vie poradiť s takýmito obdobiami?
„Práve tie neúspechy ma motivujú. Ak človek dosiahne nejaký úspech, v podstate dosiahol svoj cieľ. Ale keď má neúspech, stále ho to môže motivovať dosiahnuť ten úspech. Takže každý neúspech je vlastne motivačný na dosiahnutie toho úspechu. Čím viac neúspechov, tým väčší úspech,“ prezrádza svoju (ne)úspechovú filozofiu a pridáva aj príklad, „vezmite si takého Ruda Turiaka. Začínal v kysuckej lige, potom išiel skúsiť vyššiu súťaž a čím viac gólov dostával, tým viac bol nabudený, viac trénoval. Postupne ich dostával menej a menej a dostal sa veľmi ďaleko. Som rád, že som ho mohol spoznať, lebo je to jeden z mála chalanov, ktorý si to ozaj zaslúži. Dúfam, že to dotiahne ešte ďalej a budeme o ňom počuť rovnako ako o hokejistoch hrajúcich v NHL či KHL.“
A čo je úspechom pre neho samotného? „Nemyslím si, že úspešný je len chalan, ktorý sa stal majstrom Slovenska. Pre mňa je úspešné každé dieťa, ktoré príde prvýkrát na plaváreň, bojí sa vody a nevie plávať, ale o niekoľko rokov ho na tej plavárni stretnem opäť a pláva samo. Nemusí mať žiadne veľké tituly, stačí, že robí niečo pre seba, pre svoje zdravie a práve toto je pre mňa najväčším úspechom, aký môže byť.“
Novoročný turnaj, Devils Cup, florbalová škola
Okrem trénovania je Peter Jurga aj tvorcom mnohých športových projektov. Ako hlavný organizátor má za sebou šesť ročníkov Novoročného turnaja pre juniorských hokejbalistov, spoločne s Miroslavom Michalinom úspešne usporadúvajú už tri roky po sebe medzinárodný florbalový turnaj Devils Cup a najnovším počinom tejto dvojice je florbalová škola, ktorá má za sebou prvý mesiac svojho fungovania. Priestory na jej realizáciu našli na ZŠ Komenského v Čadci. Novinka na slovenskej scéne si kladie za cieľ vychovať generáciu florbalistov, ktorá bude úspešne reprezentovať tunajší región. Aj do tohto ide neraz na úkor vlastného času a financií.
„Je pravda, že všetko je dnes otázkou peňazí. Ja som ich do týchto podujatí vrazil veľa, ale neľutujem ani jeden cent, lebo ono sa to potom odzrkadlí inde. Na výsledkoch, na zápasoch, na tej atmosfére, keď ľudia za tebou prídu a povedia, že to bolo super. To je na nezaplatenie. Škoda len, že hoci sa človek snaží niečo urobiť, vždy sa nájdu kritici, ľudia, ktorí bránia tomu, aby sa zvyšovala úroveň daných podujatí. To potom zamrzí. Myslím však, že keď niekto chce niečo organizovať, ide to, ale musí sa obklopiť tými správnymi ľuďmi. Ja som zatiaľ mal to šťastie, že okolo mňa takí boli. Sám by som nič z toho nedokázal,“ hovorí Peter Jurga o svojich spolupracovníkoch a projektoch.
Jedným z nich je aj spomínaný Miroslav Michalina. Práve on prišiel s myšlienkou florbalovej školy a dokázal pre ňu získať aj Petra. Títo dvaja sa zoznámili, keď bol Miro ešte chlapec a prihlásil sa na krúžok minifutbal, ktorý viedol práve Peter.
„Ako malý chalan som nevedel, ktorému športu sa mám venovať. Bavil ma futbal, hokejbal, ping pong. Peťo ako tréner pôsobil kamarátsky a to ma vlastne pritiahlo do CVČ. Myslím, že tento spôsob mu ostal dodnes. Deťom sa venuje poctivo, vymýšľa rôzne tréningy, ktoré ich bavia. Má s nimi podobný vzťah ako otec so synom. Niekedy je prísny, inokedy kamarátsky. A rovnako ako pri otcovi, deti vedia, čo si pri ňom môžu a čo nemôžu dovoliť,“ hovorí o Petrovi Jurgovi ako o trénerovi Michalina.
Počas posledných rokov sa ich vzťah zmenil. Už dávno nie je otcovsko-synovský, teraz sú skôr rovnocennými partnermi. Ako fungujú na tejto úrovni? „Väčšinou sa o všetko staráme spolu. Turnaj je na organizáciu naozaj náročný, na tréningoch zas chceme, aby prebiehali na úrovni a aby mali deti všetko dobre prevedené. V oboch prípadoch je to na jedného človeka viac než dosť, preto sa snažíme prácu si podeliť,“ hovorí Miro o ich vzájomnej spolupráci a na Petrovu adresu dodáva, „je to človek, ktorý robí od nevidím do nevidím, vždy chce dať zo seba maximum. Je časovo vyťažený, najmä kvôli jeho voľno časovým aktivitám, tréningom s deťmi či angažovaniu sa v podpore športu. V skratke pracovitý, spoľahlivý, obetavý, priateľský človek a veľmi dobrý kamarát.“
CVČ by prospel iný pohľad na vec
Peter Jurga oficiálne štatút trénera nemá. V CVČ funguje ako vychovávateľ, ktorý vedie určité záujmové krúžky a v rámci nich prichádza do kontaktu s deťmi. Po novele zákona o financovaní CVČ z roku 2013 je ich menej ako po minulé roky. Práve Peter je jedným z otvorených kritikov tohto zákona.
„Podľa mňa je tento zákon dosť veľký krok späť. Predošlý spôsob financovania mal veľké výhody, pretože sa inštitúcie mohli venovať väčšiemu počtu detí. Veľa ľudí tento zákon zneužívalo, a preto musel sa zmeniť od základov. Táto zmena sa ale šila horúcou ihlou, za veľmi krátky čas, bez akýchkoľvek výskumov a predpokladov, kde a ako sa tie zmeny odrazia. Položilo to na kolená veľa organizácií, ktoré si to nezaslúžili a tie, ktoré zneužívali predošlý systém, zneužívajú aj tento. Vždy si nájdu spôsob, ako z toho vyťažiť čo najviac pre seba a nie je možné ich nijako prichytiť a potrestať. Čo sa týka samotného financovania mládeže, sme v Európskej únii a deklarovali sme či už Bielou knihou alebo Iuventou, že sa budeme venovať deti a mládeži do 30 rokov. Pritom financujeme deti a mládež len do 15 rokov. To už je trošku v rozpore s vyhláškou. Veci takisto neprospieva ani roztrieštené financovanie, peniaze idú zo štátu na VÚC, odtiaľ na obec a až potom na CVČ. A ďalšia vec, súkromné centrá sú dotované štátnymi aj súkromnými zdrojmi, zatiaľ čo štátne CVČ nesmú byť dotované zo súkromných zdrojov. Veď to je absolútne nelogické,“ rozpráva o problémoch centier voľného času a ich financovania.
Mesto Čadca však v tomto smere vyšlo CVČ v ústrety a akceptuje aj deti staršie 15 rokov. Napriek tomu to jeho zamestnanci nemajú ľahké. „Postavenie pracovníkov centra voľného času je komplikované, pretože ich podmienky nie sú totožné s podmienkami trénerov klubov, ktoré s centrami spolupracujú. Tie sú dotované aj centrami, aj vlastnými zdrojmi. Potom vidno rozdiel medzi deťmi, ktoré navštevujú kluby a tými, ktoré chodia na krúžok do centra. Odráža sa to na tréningovom procese, na výsledkoch aj na celkovej vybavenosti záujmových útvarov.“
Veľa sa ale môže zmeniť po nadchádzajúcom volebnom období, v ktorom sa uskutočnia nielen komunálne voľby, ale aj tie na post riaditeľa CVČ. „Každá zmena je vítaná, najmä ak bude v prospech detí. Možno by neuškodil iný pohľad na vec. I keď centrum nemôže písať projekty, môže napríklad spolupracovať s občianskymi združeniami, ktoré sa do rôznych projektov zapájať môžu. Je veľa nadácií, ktoré podporujú šport, ale aj rôzne iné aktivity. Správnou spoluprácou s klubmi a občianskymi združeniami by centrum mohlo získať nové možnosti vo financovaní a zabezpečovaní záujmových útvarov.“
