Aj svätí, kým sa dopracovali k aure nad hlavou, museli väčšinou prejsť tŕnistou cestou. Ak hovoríme o Hubertovi, ťažkým „poľovníckym chodníčkom". Spočiatku holdoval všetkým svetským radovánkam a lovu. Až kým sa mu nezjavil jeleň s mohutným zlatým parožím, uprostred ktorého žiaril kríž. Vyčítal mu nedôstojný spôsob života. Šľachtic si jeho slová vzal k srdcu, obrátil sa k lepšiemu a stal sa z neho svätec. Napriek tomu, že aj dnešní poľovníci majú rovnaké záľuby, zatiaľ nebolo počuť, že by sa niektorý z nich až takto na dobré „obrátil". Možno za to môže i nedostatok hovoriacich zlatých jeleňov, ktorí by sa preháňali po lesoch. I keď na druhej strane, aj kysuckí poľovníci sa môžu pochváliť zlatými jeleními trofejami.
Historky môžu sypať z rukáva
Každý z poľovníkov môže z rukáva sypať historky, ktoré zažil sám, prípadne ho kamarát. Kým jeden videl medvedicu so štyrmi mláďatami a celú noc prežil na strome trasúc sa ako osika, ďalší zočil vlčiu svorku, ktorá sa hnala za korisťou. Iného prenasledoval rys takmer k chalupe. Pri dobrom trúnku sa takéto „story" počúvajú lepšie ako rozprávky starej matere. Čím pribúda gradov z ohnivého moku, počet šeliem sa zvyšuje. Ale aj to patrí ku poľovníctvu. Napokon, ak idú dnešní poľovníci v šľapajach ešte „predsvätého" Huberta, niet sa čo čudovať. Aj on mal zmysel pre humor. Poľovnícky prípitok „lovu zdar je toho dôkazom. Poľovníci si totiž zásadne pripíjajú ľavou rukou. A to od čias, keď to uprostred neviazanej zábavy zaviedol práve Hubert. Keď sa po poľovačke veselil, sadla mu na kolená zvodná krásavica. Pravou rukou „lovil" v najpríťažlivejších zákutiach ženského tela, čo sa samozrejme, nepáčilo prítomnému duchovnému. Preto vstal a do pravej ruky chytil pohár. „Lovu zdar," predniesol prípitok v nádeji, že tak Huberta prinúti odpútať pravú ruku od ženského lona. Ten však duchaprítomne vzal pohár do ľavej ruky so slovami: „Keď pravá poľuje, ľavá pije." A odvtedy poľovníci pripíjajú ľavou rukou. Kto na to pozabudne, platí rundu.
Štvornohí pomocníci nie sú žiadni hlupáci
Najlepšie by o svojich pánoch vedeli rozprávať ich štvornohí pomocníci. V istej nemenovanej kysuckej obci sa v minulosti konala poľovačka. Počasie bolo nepriaznivé, a tak naháňania za zverou mali dosť poľovníci aj psy. Keď sa už muži s pierkom za klobúkom rozhodli pre definitívne ukončenie zistili, že psov niet. Zbytočne ich volali. Akoby sa pod zem prepadli. Keď sa nahnevaní, premočení prišli „zahriať" do obľúbenej krčmičky, našli ich ležať pod stolom. Svojich pánov skrátka predbehli a dobre vedeli, kam ísť. Čašníčka ich majiteľov upokojila slovami, že si ešte na ich konto nestačili nič objednať.
Aj poľovníci z Kysúc si v minulých dňoch vychutnávali nádherný čas priaznivý na lov i nevšedné koncerty ručiacich jeleňov, uchádzajúcich sa o priazeň laní. Nielen poľovačkami sú však živí. Všetci, čo majú cit k lesu a tvorom, ktorí ho obývajú, začínajú pomaly napĺňať kŕmidlá. Aby v zimných mesiacoch mala zver dostatok potravy. Veď na mnohých miestach nezriedka bývajú aj dvojmetrové snehové záveje.
