Tvorí akvarely, art - protisy, počítačovú grafiku, má uvoľnený rukopis a najmä bohatú farebnosť. O tomto všetkom sa môžete presvedčiť v Galérii mesta Čadca. Výstava Pavol Muška LXV je predĺžená do 15. novembra.
Študovali ste na všeobecnovzdelávacej škole v Kysuckom Novom Meste. Ako ste sa dostali k umeniu?
- Tak, ako mnoho iných. Kreslil a maľoval som odmalička. Rodičia mi v tom nebránili i napriek tomu, že ma na strednú umeleckú školu do Bratislavy nevzali. Vtedy bola na Slovensku len jedna stredná umelecká škola. Popri strednej všeobecnovzdelávacej škole som navštevoval Ľudovú školu umenia v Žiline. Vďaka jej príprave som spravil prijímacie skúšky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bolo to vyústenie mojej snahy, zároveň však krok, ktorý ma vniesol do sfér, ktoré som poznal len z knižiek. Postupné hlbšie spoznávanie a odhaľovanie tajomstiev výtvarného umenia ma čím ďalej, tým viac vťahovalo k svojej podstate. Radosť z hľadania a nachádzania vlastnej cesty ma stále povzbudzovala a drží ma doteraz.
Ako si spomínate na svoje študentské časy?
- Nemal som toho toľko nakresleného a ani vedomosti z dejín umenia ako absolventi zo strednej umeleckej školy. Pochádzal som z vidieka, kde knihy o umení boli zriedkavosťou. Pre informáciu, píšem o roku 1967. Internet vtedy nebol, takže som sa v Bratislave ocitol v novom neznámom prostredí s novými výzvami,odhodlaný postupne ich prekonávať. Študentský život mal aj popri tom svoje nezabudnuteľné čaro. Aj keď sú študenti umenia zväčša individualisti, existoval taký spoločný duch umenia pri pravidelných denných doobedňajších kresleniach, pri poobedňajšej teórii a večerných kresleniach figúr. Oproti iným školám to bolo neporovnateľné. Prístup do ateliéru bol celý deň až do noci. Ak niekto cítil potrebu dokončiť začaté dielo, nik ho časovo neobmedzoval. Vytvárali sa rôzne skupiny, priateľstvá. Tie pomáhali a povzbudzovali.
Venujete sa mozaike, akvarelu, olejomaľbe,... ktorá z týchto techník je vám najbližšia?
- Po dvoch rokoch všeobecnej prípravy na vysokej škole nastupovali štyri roky špecializácie. V tom čase otvorili oddelenie úžitkového a dekoratívneho maliarstva v architektúre. Každý semester sme okrem maľovania vnikali teoreticky aj prakticky vždy do novej výtvarnej techniky. Freska, štukolustro, vitráž, mozaika, gobelín,...Vyhovovalo mi to, a neskôr po ukončení školy som to aplikoval pri výtvarných dielach v architektúre. Domy smútku, sobášne siene, školy, domy kultúry. Spomeniem len mozaiku v Dome kultúry v Čadci, sobášnu sieň v Kysuckom Novom Meste... V čase, keď som ešte nemal ateliér, maľoval som priamo v teréne akvarely. V Brne v ateliéroch art protisu som robil textilné aplikácie. Až keď som sa definitívne stabilizoval v Kysuckom Novom Meste, začal som sa venovať olejomaľbe. Akvarel, olejomaľba a fotografia ma sprevádzajú počas celého života. To ostatné prichádzalo vždy s nejakou výzvou.
Čomu sa venujete v súčasnosti?
- Možnosť realizovať dielo v architektúre je v súčasnosti takmer nulová. Venujem sa maľbe akvarelom, olejom a pohrávam sa s fotografiou a s jej digitálnymi úpravami. Nové technológie ma provokujú i napriek tomu, že definitívne dielo stráca svoju autenticitu a nemá v sebe toľko života ako originál. Snažím sa to prelomiť. V súčasnosti sa venujem aj portrétu, je to taký návrat k tomuto žánru, ktorému som sa venoval v osemdesiatych rokoch. Štrnásť portrétov možno v tieto dni vidieť na výstave v Galérii mesta Čadca. Výstav je predĺžená do 15. novembra. Srdečne Vás pozývam.
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu? Máte nejakú múzu?
- Určite by čitateľ na túto otázku rád prečítal romantickú odpoveď o žene, milenke, ktorá sa stala jeho celoživotnou múzou. Tak to poznáme z kníh, filmov. V mojom prípade sa stačí pozrieť na už spomínanú výstavu, alebo prelistovať katalógy mojich diel, navštíviť moju malú galériu na námestí v Kysuckom Novom Meste a odpoveď je jasná. Ono to funguje a aj sa to stalo. Ale to je aj preto, že nie som abstrakcionista. Držím sa pri zemi, i keď niekedy sa pristihnem, že niektoré moje diela bez vysvetlenia je ťažko pochopiť. Je to tým, že jedno dielo podnecuje k vzniku druhé, ktoré by malo byť lepšie, krajšie, výstižnejšie.......mojou inšpiráciou sú ľudia, príroda a všetko okolo mňa.
Kde tvoríte? Máte nejaké zvláštne miestečko, kde sa zatvoríte...?
- K tvorbe treba určitú pohodu, atmosféru, prostredie, ktoré Vás dokáže uvoľniť k tomu, aby ste mali nielen chuť klásť farbičku vedľa farbičky, ale aby to aj dávalo zmysel. Len vtedy vznikne niečo významnejšie. Je to v každej profesii. U mňa tým priestorom je ateliér.
Nedávno ste sa vrátili z Paríža. Ako na vás toto mesto pôsobí?
- Bol som s manželkou. Navštevovali sme múzeá, galérie, kostoly. Bol september, krásne počasie. Všade plno ľudí, turistov, umelcov, ktorí účinkovali nielen na množstve koncertov, ale aj na ulici, v metre. A neboli to hocijakí umelci! Už od zotmenia sa každý deň plnili všetky kaviarničky stolmi a stoličkami na chodníku, otočenými do ulice, a na príslušných uliciach kaviarní a obchodov dlho do noci korzovalo množstvo ľudí všetkých národností a rás. Asi ako u nás na hody. Samozrejme, že to neboli každý deň tí istí ľudia, tú atmosféru tvoria turisti a v neposlednom rade aj povaha domácich aj s ich ponukou a využitím možností na prežitie. Na druhej strane tak vytvárajú priestor na nezabudnuteľné spomienky pre turistov. Ku koncu pobytu manželka už odmietla navštevovať galérie súčasného umenia, ktoré sa takmer predbiehajú, ktorá viac, hlbšie a atraktívnejšie odhalí to, čo slušní ľudia považujú za intímne a osobné. Nesmiem zabudnúť na množstvo ľudí učupených, ale aj hrdo žobrajúcich o pár centov na prilepšenie na svojom vyhradenom miestečku, kde mnohí aj nocujú i napriek tomu, že každý deň im rôzne charitatívne organizácie, podporované aj mestom poskytujú večeru ako aj miesto na prespanie. Boli sme pozrieť aj zámok Versailles, zrejme ako vždy, tak aj v ten deň, takmer stovka autobusov a množstvo áut, takže sa nedalo ani zaparkovať. Krásne stavby, ešte krajšia záhrada, nádherné umelecké diela. Kultúrna pamiatka hovoriaca o minulosti, na ktorú je každý Francúz hrdý. Súčasne však pre mňa rozporuplná pamäť národa, kedy sa obdivujú stavby a umelecké diela ako prejav schopnosti a šikovnosti remeselníkov a umelcov, aj za cenu útlaku, zdierania predkov, tragických vojen a kolonizácie. To dnes však už nikoho nebolí, takže sa to vníma úplne ináč. Ako všade vo svete.
Čo robí Pavol Muška ak práve nemaľuje? Máte aj iné záľuby okrem maľovania?
- Mám rád remeslo spojené s výtvarným umením. Rámovanie, paspartovanie. Venujem sa fotografovaniu a novým technológiám ako užívateľ a rád v tom experimentujem. Som už niekoľko rokov predsedom Združenia výtvarných umelcov stredného Slovenska. Organizujem zasadnutia a pravidelné výstavy. Som lektorom štúdia neprofesionálnych umelcov na Kysuciach, spoluorganizujem aj ich výstavy. Občas som porotcom výtvarných súťaží. Môj brat hrá golf. Viem, že nikdy nebudem mať ani čas a ani peniaze na serióznu hru, ale provokuje ma presne trafiť do loptičky, takže to občas skúšam. Zatiaľ bez výrazného zlepšenia.
Aký máte názor na novú generáciu mladých výtvarníkov?
- Ľahká otázka, ťažká odpoveď. Výtvarník nie je len ten čo vystavuje v galérii. Mladí výtvarníci sú všade, v televízii, v kine, v divadle ako kostyméri, scénografi, spolupracujú s osvetlením, v tlačových médiách ako výtvarníci, grafici. Sú pri reklamách hraných, tlačových. Sú to dizajnéri, módni návrhári, fotografi. Architekti, stavbári, záhradní a interiéroví dizajnéri. Učia v školách na všetkých stupňoch. Všetci spomínaní ovplyvňujú náš život. Tvarujú prostredie a veci s ktorými prichádzame dennodenne do styku. Vysloviť teda názor je na túto mladú generáciu veľmi ťažké. Kedysi bola jedna vysoká škola, jedna stredná škola, neskôr pribudla druhá. Spolu to bolo okolo 150 absolventov umeleckého zamerania ročne. Dnes je toľko škôl, že k tomu môžeme pripísať nulu. Teda 1500 absolventov ročne s výtvarným vzdelaním a k výtvarnému umeniu príbuzného vzdelania. Bodaj by sa to odrazilo aj na kultúre bežného života. Snáď sa to v blízkej budúcnosti výraznejšie prejaví aj vzhľadom k tomu, že každé mesto má základnú umeleckú školu. Zatiaľ to nie je vidieť na návštevnostiach galérií. Napríklad mesto Čadca organizuje 4 – 5 výstav ročne, pripraví vernisáž, skladačku ku výstave, kultúrny program – niečo to stojí. Pozvánkami, plagátmi, cez média a aj internetom pozývajú, vstup je bezplatný ...takže všetko je naservírované, len prísť. Koľkí z tých čo budú čítať tieto riadky boli v Čadčianskej galérii?
Na záver čisto prozaická otázočka. Keďže sa blížia komunálne voľby, aký ste volič vy? Pôjdete voliť?
- Samozrejme. Predsa sa nebudem spoliehať, že toho koho som si vybral, za mňa zvolia druhí. Kedysi som kandidoval za mestského poslanca, aj som bol zvolený, takže viem ako je to. Voľbami vyjadrujeme svoju zodpovednosť za to, že dávame naše mesto do rúk zvoleným osobám. Takže nevoliť, alebo voliť osoby, len tak z recesie že som zjedol guláš, vypil pol deci, je nezodpovedné. Voľby sú preto, aby ľudia, čo najširší okruh, vybral spomedzi kandidátov takého, ktorého pozná a dôveruje mu. Je to naša občianska povinnosť o ktorú bojovali naši predkovia. Neplniť si ju znamená zobrať na seba určitú zodpovednosť ak sa veci budú vyvíjať ináč ako som si predstavoval.
