S futbalovou loptou si potykal už v detstve, pod vedením trénera Chovaňáka začal hrávať za novovytvorené žiacke družstvo Starej Bystrice. Keď prišiel čas strednej školy, spojil povinnosť so záľubou a vybral si učilište v Kysuckom Novom Meste, za ktoré chvíľu aj hral futbal. V ročníku 1984/1985 však prišiel prestup do dorastu Žiliny. „So Žilinou sme v tej sezóne bojovali o titul majstra Slovenska, napokon sme skončili strieborní. Ešte v ten rok som odišiel na základnú vojenskú službu, dva roky som hral za Duklu Slany. Na tieto roky rád spomínam, dvakrát som tam zažil postup do vyššej súťaže. V tom čase mala o mňa eminentný záujem Dukla Praha, vtedy špičkové mužstvo. Ich ponuku som však vtedy odmietol a s odstupom času vidím, že to bola škoda,“ opisuje Kolembus svoje futbalové putovanie.
Neskôr prišiel prestup do Čadce. Tá vtedy hrala prvú slovenskú národnú ligu, v jej drese behali po trávniku také mená ako Čilo, Strapáč či Berešík. Na obdobie desaťtisícových návštev rád spomína aj Ladislav Kolembus: „Bola to veľmi silná generácia hráčov z Kysúc, na našich zápasoch boli plné tribúny. Doprial by som aj terajším hráčom, aby mohli zažiť niečo také.“
Z Rakúska do Starej Bystrice a späť
V roku 1993 prestúpil do klubu Duslo Šaľa. Strávil tam dva roky, z toho pol roka bol na hosťovaní v Galante. Po dvoch šalianskych sezónach prišiel čas okúsiť iný futbal. V roku 1996 sa stal hráčom rakúskeho SV Böheimkirchen. „Tam som bol dva a pol roka. Vtedy zároveň začala aj moja trénerská kariéra. Hrával som v Rakúsku a doma v Starej Bystrici som pôsobil ako hrajúci tréner. Bolo to hektické obdobie, žil som v Starej Bystrici, tu som aj cez týždeň trénoval, v sobotu som mal zápas za SV a v nedeľu za Pokrok. Tréningov v Rakúsku som sa už neskôr ani nezúčastňoval, snažil som sa individuálne udržiavať vo forme,“ hovorí o prekonávaní vyše tristosedemdesiat kilometrovej trasy. Dôvod? Futbal.
Spojenie muža na lavičke, a zároveň muža na ihrisku si neskôr vyskúšal aj v Čadci, kde robil asistenta trénera. Následne sa stal hlavným trénerom treťoligového mužstva FK Čadca. Po troch rokoch sa vrátil do Starej Bystrice, status hlavného trénera si ponechal aj tu. V rokoch 2006 až 2008 prišli historické chvíle pre starobystrický futbal. Mužom sa podarilo postúpiť do štvrtej a o rok nato dokonca do tretej ligy. „Vtedy som ešte hrával aj trénoval, takže záver kariéry ako sa patrí. V mužstve sa stretla silná generácia, hral som s Milošom Štrbom, Vladom Matejčíkom či Ľubom Faktorom. Ten má na svojom konte zrejme ako jeden z mála na Slovensku päť ligových titulov.“
Sú proti korupcii
Nasledovali kratšie futbalové zastávky na Makove a v Kysuckom Novom Meste, až napokon prišla anabáza na Starej Bystrici. Posledná. Zatiaľ. „Momentálne trénujem v Starej Bystrici mužov, starších žiakov aj prípravku. S mužmi by sme sa chceli vrátiť do piatej ligy, máme na to všetky predpoklady. Je tam mladá generácia, prišla veľká obmena, po minulej sezóne odišlo osem hráčov. Vsadili sme na svojich odchovancov a myslím, že sa začínajú ukazovať výsledky viacročnej výbornej práce s mládežou. Dovolím si tvrdiť, že máme jedny z najlepších podmienok pre mládež v okrese. V prípravke máme štyridsať detí. A za to patrí veľká vďaka najmä obecnému úradu na čele so starostom,“ rozpráva Kolembus o svojom aktuálnom pôsobisku. Mužom Starej Bystrice patrí po jesennej časti štvrtá priečka v tabuľke šiestej ligy, za ,,béčkom“ Kysuckého Nového Mesta zaostávajú o tri body.
Tréner Ladislav Kolembus si súčasné pôsobisko pochvaľuje. Počas kariéry mal nejednu ponuku pôsobiť v iných kluboch, sám seba však definuje skôr ako domácky typ. Doma si futbal aj zahrá, dala sa dokopy stará partia a na konte majú nejeden priateľský zápas. Obec futbalom žije, k tomu ale patria aj nároční fanúšikovia. Tí, čo drukujú Pokroku, takí sú. „Je to tým, že ľudia sú „prejedení“ dobrým futbalom. Dvadsaťdva rokov sa tam hrala piata liga a ľudia ju tam chcú vidieť opäť,“ hovorí o domácich divákoch Kolembus.
Navyše, pre futbal je smerodajná najmä spolupráca s vedením obce a tá v Starej Bystrici funguje perfektne. To odmieta jedinú vec. Prispievať k jednej z najväčších chorôb súčasného futbalu, korupcii. „Už za mnou niekoľkokrát prišli po zápase ľudia a vraveli, že ak chceme ísť hore, treba aj „prispieť“. Ale my nedáme. Radšej nech dostanú hráči za zápas, ale uplácať nebudeme. Budeme hrať s tým, čo máme, najlepšie ako vieme. Je to však veľmi ťažká cesta, keď chce ísť mužstvo vyššie.“
Futbalu treba podriadiť všetko
Tak ako v hráčskych časoch, aj ako tréner sa Ladislav Kolembus snaží byť čoraz lepším. Práve si robí trénerskú rekvalifikáciu UEFA, má výbornú spoluprácu s viacerými trénermi či klubmi, v budúcnosti by chcel absolvovať trénerské stáže v zahraničí. A rád by sa postavil na lavičku niektorého z tímov v najvyššej lige. „Či už ako tréner alebo asistent, rád by som si vyskúšal Fortuna ligu alebo druhú ligu. Verím tomu, že sa mi to môže podariť a ostáva to pre mňa najvyššou métou. Futbal je celý môj život, radosť, niekedy aj sklamanie. Droga. Neviem si bez neho predstaviť život,“ hovorí o futbale a jedným dychom dodáva, „aj keď, sú aj dôležitejšie veci v živote. Zdravie, rodina, priatelia. Jeden môj kamarát zvykol hovorievať, že futbal je pekný, keď ho vieš hrať, ale trápenie, keď to nevieš. Musíš mu podriadiť všetko, lebo ti to môže stonásobne vrátiť.“
