i „písmenami“.
V Kysuckom Novom Meste, ktoré sa v tom čase oficiálne nazývalo Kiszucza Ujhély sa 16. októbra 1864 narodil Andrej Majer. Mnohí ho označujú aj za mecenáša. Snažil sa totiž pomáhať nielen morálne a slovom, ale i finančne či materiálne.
Jeho otcom bol chudobný obuvník
„Jeho otec bol chudobný obuvník (čižmár), ktorého doplnkovým zamestnaním bolo roľníctvo. Matka s podlomeným zdravím sa starala okrem Andreja ešte o ďalších siedmich súrodencov. Jedna z jeho sestier, Mária, sa vydala za Jána Vnuka a bola matkou ďalšieho významného kysuckonovomestského dejateľa – publicistu, redaktora, prekladateľa a spoluzakladateľa spolku akademikov Kysučan Valéra Vnuka,“ informuje Mário Janík, ktorý sa venuje regionálnej histórii.
Prvé vzdelanie získal Andrej v Ľudovej škole v rodnom meste. Nasledovalo štúdium na Františkánskom gymnáziu v Žiline a neskôr v Nitre. Po jeho absolvovaní a maturite v roku 1885 sa rozhodol, že zasvätí život službe Bohu a odchádza študovať teológiu a filozofiu do Budapešti. Za kňaza ho vysvätili v roku 1889.
Pôsobil zrejme aj ako vychovávateľ v kaštieli Jozefa Lorda
V Lysej pod Makytou a v Orlovom pri Považskej Bystrici boli jeho prvé pôsobiská vo funkcii kaplána. „Viaceré zdroje (Kubička, Straňan) uvádzajú, že v Orlovom pôsobil ako vychovávateľ v kaštieli Jozefa Lorda. Ten však majetok predal už v roku 1888 (teda pred vysvätením Andreja) kniežaťu Hohenlohe – Majlath, ktorý bol významným úradníkom na cisárskom dvore a Orlovská kúria mu patrila až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Teoreticky je možné, že Andrej tam pôsobil už pred ukončením štúdií a takto si privyrábal, alebo sa uvedení autori mýlia v osobe majiteľa Orlovského panstva po roku 1889. Práve na tomto pôsobisku má podľa mnohých autorov spoznať krutosť maďarizácie a vykorisťovania a útrapy života najnižších sociálnych vrstiev,“ vysvetľuje Janík.
Podľa neho je takmer isté, že Andrej Majer uvedené sociálne aspekty života v druhej polovici 19. storočia vnímal už oveľa skôr, keďže sa ho bytostne dotýkali. Sám pochádzal z chudobnej a mnohočlennej rodiny a celý svoj dovtedajší život prežil v období stupňujúceho sa maďarizačného tlaku, ktorý vyvrcholí v roku 1891, kedy nastupuje samotná tzv. „maďarizácia".
Svoje meno spojil s Dlhým Poľom
V rokoch 1891 až 1899 pôsobil Andrej ako kaplán v Dlhom Poli. „Práve s Dlhým Poľom navždy spojil svoje meno, keď si od názvu tejto obce vytvoril svoj umelecký pseudonym Dlhomír Poľský. Tam začína okrem duchovnej služby aj s osvetou a politickou činnosťou. Zasadzuje sa v boji proti alkoholizmu, pričom neváha navštevovať obyvateľov dom od domu, podporuje slovenských kandidátov vo voľbách. Jeden z krčmárov Andreja fyzicky napadne. Lenže to je pre dlhopoľcov smrteľná urážka a tak chystajú pomstu. Vtedy však zasiahne sám postihnutý kaplán a svojou charizmou odvráti hrozbu fyzického útoku na previnilca, čo je od neho vysoko humánne gesto,“ pokračuje Janík.
Vinník podľa jeho slov však trestu celkom neunikol, lebo musel i s rodinou opustiť obec. Dlhopoľský kaplán si však z tohto incidentu odnáša trvalé zdravotné následky, keď zostáva na jedno ucho nedoslýchavý. V tomto období odchádza z Dlhého Poľa do sveta za obživou mnoho drotárov, ktorí si pred cestou zájdu na faru pre požehnanie od kaplána. Ten s nimi udržiava intenzívny korešpondenčný styk. Tento ich srdečný vzťah pretrvá i do budúcnosti, keď napríklad počas Majerovho pôsobenia v Kysuckom Novom Meste ho navštevujú dlhopoľskí drotári vracajúci sa domov z Ruska, Nemecka alebo Poľska.
Kysučania sa jeho príchodu potešili
Podľa rozprávania Mária Janíka začiatkom roku 1900 odchádza Majer do svojho rodiska – Kysuckého Nového Mesta – opäť ako kaplán. „Tam pôsobí až do roku 1904. Ako uvádza Kubička „Kysučania sa tešili jeho príchodu a iba nemalé starosti narobil vtedajšiemu hlavnému slúžnemu pre jeho už známy panslávsky postoj". Anabáza v rodnom meste je však pre Majera skôr nepríjemnou skúsenosťou, nakoľko sa tam stretáva s maďarským šovinizmom a nacionalizmom, ktorý preferovala vtedajšia cirkevná, štátna i miestna elita mesta. Tá sa ho spočiatku ako intelektuála snaží získať na svoju stranu, avšak Majer bol v národných otázkach konzervatívny a v sociálnych progresívny. To sa však nezhodovalo s názormi vtedajšej „smotánky".
V Hornom Vadičove bol farárom
„Do Horného Vadičova odišiel v rokoch 1904 – 1929 ako administrátor, v rokoch 1929 – 1930 konečne ako farár. V tejto chudobnej farnosti s ťažko žijúcim a zaostalým obyvateľstvom strávil štvrťstoročie svojho života. A to podľa vtedajšieho kostolníka Bizíka, vraj keď ho prvýkrát viezol na bričke cez najužšie miesto Vadičovskej doliny v lopušianskom chotári, s povzdychom prehlásil, že: „Tu by som nechcel byť ani po smrti". K prostému vadičovskému ľudu, pripútanému k rodnej hrude pôdy si však Majer dokázal nájsť cestu a stal sa ozajstným milujúcim farárom, ktorý vedel poradiť, pomôcť, nabádať k striedmosti ale i uliať pohár vínka,“ pokračuje Janík.
Okamžite po príchode do farnosti začína s osvetovou a národnobuditeľskou činnosťou, čo je pre jeho farníkov niečo nové, s čím sa doteraz nestretli. Snaží sa do svojich osvetových projektov zapojiť i miestnu inteligenciu (teda najmä učiteľov), pričom vytvára najmä tandem s pani učiteľkou Annou Pritzelovou z Kotrčinej Lúčky. Tá ma na starosti výučbu miestnych žien, ktorým odovzdáva svoje znalosti vo varení, šití, vyšívaní, vedení domácnosti, ale vedie ich aj k aspoň elementárnym základom hygieny. Okrem toho vedie Majerovi i domácnosť ako gazdiná až do čias, kým mu nevychová svoju nasledovníčku – kostolníkovu dcéru. Tá mu v nasledujúcich rokoch viedla domácnosť a starala sa o to, aby návštevy, ktoré mal Andrej tak veľmi rád, boli vždy riadne pohostené, lebo v tomto smere bol kňaz veľmi nepraktický.
Vo svojej podstate, napriek všetkej práci s ľuďmi, je však Majer introvertom, čo sa s pribúdajúcimi rokmi u neho prehlbuje. Miluje prírodu a ticho, má rád prechádzky prírodou osamote. Vtedy necháva vo svojej mysli voľný prechod svojej poetike a vznikajú jeho najlepšie diela v čele s básnickým cyklom „Spod Ľadonhory".
Možno ho označiť za mecenáša
„Andrej Majer je v rámci svojich možností i osobou, ktorú označujeme ako mecenáš. Snažil sa pomáhať nielen morálne a slovom, ale i finančne alebo materiálne. Finančne podporoval Ladislava Hohoša (neskoršieho básnika, spisovateľa, novinára a učiteľa), spomínaného synovca Valéra Vnuka i ďalších 6 synovcov a neterí. Po bohoslužbách dostávali miništranti na fare jedlo zdarma. Rovnakým smerom sa snaží viesť i mladých kňazov,“ hovorí Janík.
Básnik sa po celý život snaží rozširovať svoj vedomostný obzor. Číta i cudzojazyčnú literatúru nakoľko aktívne ovláda okrem svojej materčiny aj latinčinu, maďarčinu, nemčinu i taliančinu. Po vzniku Československa mu ponúknu miesto profesora latinčiny a slovenčiny na gymnáziu v Ružomberku, ktoré však odmieta s poukázaním na svoju sluchovú poruchu, ku ktorej sa v neskoršom období pridruží i skleróza. V roku 1929 odchádza do svojho rodného Kysuckého Nového Mesta na odpočinok. kde v rodnom dome, tesne po vianočných sviatkoch 28. decembra 1935 zomiera vo veku 71 rokov. Pochovali ho na cintoríne v Kysuckom Novom Meste, ktorý bol vtedy v miestach, kde je dnes mestský park. Tento cintorín v rokoch 1955-1958 likvidovali. Pozostatky Andreja Majera exhumovali a preniesli na novovznikajúci cintorín v mestskej časti Dubie, kde spočívajú dodnes. Dňa 22. mája 1937 na Majerovom rodnom dome odhalili pamätnú tabuľu.
Spísal 5 zväzkov poézie, z ktorých za jeho života vyšli dva: Spisy básnické Dlhomíra Poľského 1 a 2, ktoré v rokoch 1925 a 1926 vydal Spolok svätého Vojtecha v Trnave. V súčasnosti je jeho dielo dostupné aj v elektronickej forme v projekte Zlatý fond denníka SME.
