Dana Jašurková otvára nový školský rok s takýmto počtom detí už niekoľko rokov po sebe. O záujem dievčat núdzu nemá, rok čo rok ich je na septembrovom nábore viac ako sto. „Keď som začínala ako vedúca, bolo tých detí okolo päťdesiat. Dnes ich je omnoho viac, na začiatku septembra sa ich hlási aj stoštyridsať. Hoci po pol roku niektoré odídu, tých stodvadsať členov tam ostane,“ vraví o jednom z najpočetnejších pohybových zoskupení na Kysuciach. O čom konkrétne je reč? O súbore moderného scénického tanca, známym pod názvom JOJA.
Ako vedúca pôsobí Dana Jašurková v JOJI od roku 1996. Predtým v nej päť rokov tancovala, keď sa však predošlá vedúca Zuzana Kubíniová rozhodla pre iné pôsobisko, ostalo po nej prázdne miesto. Vtedy ešte študentka Dana Jašurková sa ukázala ako najlepšia voľba. „Päť z nás bolo vyslaných do Bratislavy, aby sme sa učili od najlepších v tanečnom umení. Boli tam ľudia z celého Slovenska, vybrali si však len niektorých. Z Čadce som to bola ja. Popri dorábaní maturity som teda každý mesiac cestovala ešte aj do tanečnej školy do Bratislavy a posledný rok na strednej som začala učiť na ZUŠ. Spočiatku som v JOJI trénovala aj staršie dievčatá, ako som bola ja,“ spomína na svoje trénerské začiatky.
Abeceda tanca sa nemení
Budúci rok oslávi JOJA 25 rokov svojho fungovania. Tak, ako sa postupne menili jej členky, menila sa aj ona. Podľa vedúcej Jašurkovej však základy ostávajú nemenné: „Aj ja sa musím učiť stále niečo nové, posúvať sa dopredu. S najmladšími dievčatami robím iné veci ako s juniorkami a mládežou. Začínajú skôr s rytmickými vecami, neskôr prejdeme na scéniku, pri ktorej sa učia aj techniku. Keď som ja začínala, bolo to o niečom inom, teraz je tá scénika modernejšia, tiež prešla svojím vývojom. Techniky sú však nemeniteľné, proste klasika je klasika. Prepínanie špičiek, pozície nôh, pozície rúk... to sa učí stále, pred dvadsiatimi rokmi aj teraz. Tak, ako sa nemení písmenková abeceda, nemení sa ani abeceda tanca. Ale choreografie sú už o niečom inom. Človek musí sledovať, aký je trend, musí sledovať na internete, čo momentálne ide, aby nezaspal dobu. Sám sa musí vzdelávať a motivovať sa, aby následne vedel motivovať aj ostatných.“
Internet je dnes veľkým pomocníkom nielen pri sledovaní súčasných trendov. Mnohí na webových stránkach hľadajú aj inšpiráciu. Dana Jašurková však medzi nich nepatrí. „Iste, pozriem si choreografie a rozmýšľam, či by sme niečo z toho nemohli použiť. Je to však maximálne len jeden – dva prvky. Nie som taká, že by som niečo obkukala. To by som potom nebola ja, to by nebola JOJA. Ja skôr beriem inšpiráciu od tých, s ktorými pracujem. Pozriem sa na materiál a rozmýšľam, čo by sa s ním dalo urobiť. Keď je to veselá banda, s ktorou je sranda, tak sa snažím vymyslieť takú choreografiu, ktorá by ich inšpirovala a vystihovala. Niečo veselé, kde sa môžu vyšantiť a ešte zdvojnásobia to moje cez seba,“ znie odpoveď na otázku, kde hľadá inšpiráciu ona.
S dievčatami si tyká
V súčasnosti pracuje so stoštyridsiatimi deťmi. Najmladšie dievča má štyri, najstaršie devätnásť rokov. Sú rozčlenené do viacerých kategórií podľa veku a výkonnosti. V iných športoch to funguje tak, že každej kategórii sa venuje iný tréner. Tu sa všetkým kategóriám venuje len jeden človek - vedúca Jašurková. Okrem tréningov má na starosti hudbu, skladanie súťažných skladieb, vymýšľanie choreografií, kostýmov, organizáciu atď. Bez disciplíny by to nemohlo fungovať. „Keďže mám toho veľa a na všetko som sama, neberiem všetky dievčatá naraz na vystúpenie či súťaž. Ale už i štyridsaťčlenná skupina je dosť. Keď ideme na súťaž, musia poslúchať na slovo, všetko musí klapať ako hodinky. Mnohé veci si musia vedieť urobiť aj samé. Obliecť sa do kostýmov, to je samozrejmosť, ale aj organizačné veci, stretneme sa tam, ideme tam... keď zoberiete niekam 40 ľudí, je to riziko. Keby sa náhodou niečo stalo, som jednou nohou vo väzení,“ opisuje fungovanie mimo tréningovej miestnosti.
Zato na tréningoch si neváha zo seba spraviť srandu. Kvôli lepšej atmosfére. S dievčatami si tyká, majú kamarátsky vzťah. Ale len do toho momentu, kým to nezačnú zneužívať. „Keď ich chcem niečo naučiť, musím použiť aj prísnejšie metódy. Keď je to už také povoľnejšie a myslia si, že sú majsterky sveta a nerešpektujú moje príkazy, tak vtedy už som zlá. Vyhadzujem von, nech sa idú upokojiť do šatní, ukážem im, že nie sú na takej dobrej úrovni, aby mohli zo seba robiť frajerky. Aby pochopili, že sme síce kamarátky, ale keď budú takto pokračovať, tak môžem zaviesť to, že my budú vykať a budem ,umelecká vedúca´, a bude to na inej úrovni.“
Zatiaľ to vyzerá, že dievčatá to pochopili. Svedčí o tom aj množstvo vystúpení a umiestnení na súťažiach nielen na Slovensku, ale aj v Čechách či Poľsku. Najvyššie sa prebojovali do finále Európskeho pohára v Rakúsku. A ktorý úspech je najväčší pre ich vedúcu? „To, že tých detí mám stále toľko, koľko mám. Asi sa to šíri a asi o mne vedia. Keď na začiatku septembra robím nábor, nikdy nemám problém s deťmi. Keby som to robila zle, tak tie decká neprídu, nemám ich toľko. To je to najlepšie. A že ich to baví. Oni tam na začiatku roka prídu a nie a nie odísť. Chodia až do konca školského roka, dokonca aj cez prázdniny by radi prišli. To je ten úspech, že tie decká tam sú a chcú byť. A potom, keď odídu z JOJE, že sa tancu venujú aj naďalej. Mám zverenkyne, ktoré študujú na tanečných školách v Rakúsku, Anglicku či absolvovali VŠMÚ v Bratislave. To je väčší úspech ako nejaký pohár či medaila.“
Tradícia premiérových dní
Dana Jašurková obetuje JOJI takmer všetok čas. Okrem toho pracuje aj ako osobná trénerka, inštruktorka spinningu, jampingu, aerobiku, v robote je teda takpovediac od rána do večera. Keď sa dievčatá pripravujú na víkendovú súťaž, majú tréning skoro každý deň. Tie nové len raz do týždňa. V jeden deň v roku sa však predsa len všetky stretnú na jednom pódiu. Na ,,premieráku“ JOJE. „Tam vystupujú s nejakou choreografiou všetci. Je to činnosť za celý rok, to, čo sa tie decká naučili. Je to ,,podívaná“ pre rodičov a starých rodičov, ktorí môžu vidieť svoje dcéry či vnučky, čo sa vlastne za celý rok naučili. Tie, čo tam chodia rok, majú zväčša jednu choreografiu, a aj to je niekedy sláva, naučiť pätnásť detí, aby šli naraz doľava či doprava. Vystupujú tam ale všetci. Nie je to o tom, že by momentálne mali byť najlepšie na svete a vystúpia z pätnástich len piati, lebo im to ide super. Dávam tam vystupovať všetky, aby ich videli aj rodičia. Tie najlepšie majú aj päť choreografií, tie musia naozaj makať. Okrem toho chodíme po rôznych súťažiach. V tomto športe chýba organizácia, ktorá by súbory združovala, a určovala pravidla napr. čo sa má použiť v showke, čo v scénike, aké môžeme použiť kulisy, prvky... Organizátormi tanečných súťaži sú zväčša ZUŠ-ky, rôzne združenia či centrá voľného času. Máme veľmi veľa vystúpení na rôznych kultúrnych a športových akciách (kde sa čo koná, tam je JOJA) , robievame aj módne prehliadky, pred tanečnice, ba dokonca dievčatá súťažia aj na súťaži Miss Switeszanka – Poľsko- ide o súťaž krásy, šikovnosti, talentu , ktorú organizujeme v rámci cezhraničnej spolupráce s českou a poľskou stranou. Hoci spolu trávime veľa času, ponorková choroba nehrozí. Skôr tam vzniká veľa kamarátstiev a často sa dievčatá stretávajú aj mimo tréningov, vo svojom voľnom čase,“ dodáva na záver s tým, že JOJA nie je len obyčajný tanečný súbor.
