Keď sa v marci 2005 narodil Adamko, rovnako ako iné mamičky, aj tá jeho sa veľmi potešila. Zo synčeka mala veľkú radosť.
Sedem mesiacov ubehlo od jeho narodenia, keď si Ľubica Kopasová zo Svrčinovca všimla, že so synčekom nie je všetko v poriadku. „Narodil sa ako zdravý chlapček, až neskôr som pozorovala, že na svoj vek nerobí to, čo by mal,“ spomína. Začali prvé vyšetrenia a rehabilitácia v Dunajskej Lužnej. Tam sa pobyty opakovali štyrikrát do roka. Okrem toho chodili na takzvanú „nitkovú akupunktúru“ do Maďarska, absolvovali aminokyselinovú liečbu v Prahe, rehabilitácie a cvičenia v Piešťanoch, Bratislave a ďalších zdravotníckych zariadeniach. Vyskúšali aj akupunktúru. Keďže lekári čo sa týka diagnózy nezistili Adamkovi na začiatku nič, čo bolo známe, postupne to skončilo pri DMO – detskej mozgovej obrne a epilepsii.
„Dnes má 9 rokov. Nič z toho, čo sme absolvovali, neľutujem. Je to veľmi veselý, vnímavý, usmievavý chlapček. Moja veľká láska,“ hovorí obetavá mama. Tá býva s chlapčekom v rodinnom dome po svojich zosnulých rodičoch. „Mám ešte dve dospelé dcéry, ktoré sa snažia pomôcť, ako najlepšie vedia,“ hovorí Ľubica, ktorá pochádza z piatich súrodencov a teší ju, že sa na všetkých môže spoľahnúť.
Adamko by momentálne najviac potreboval špeciálny cvičiaci stôl, tiež polohovateľný kočík. Aj preto sa rozhodla pre zbierku plastových vrchnákov, čo jej poradila kamarátka z Púchova, ktorá má takisto postihnuté dieťa. „Treba ich veľmi veľa, doslova na tony, ak by som chcela kúpiť synovi spomínané pomôcky, ktoré by nám značne uľahčili život. Niekedy nastane situácia, že sa všetko nedá finančne zvládnuť, pretože čo je pre postihnuté dieťa je väčšinou špeciálne a drahé. Keďže sa starám o syna a nemôžem si nikde privyrobiť, utiahnuť domácnosť je náročné. Preto som vďačná obyvateľom Svrčinovca, tiež školám, ktoré sa nám snažia zbieraním vrchnákov pomôcť. Veľmi si to vážim a ďakujem im za to.“
Prečo jej syn zostal postihnutý, nevie. Lekári uvádzajú spomínanú diagnózu DMO – teda detskú mozgovú obrnu a epilepsiu. „Na začiatku som si myslela, že to bude fajn, že sa z toho dostane, ale opak bol pravdou. Teraz to beriem ako fakt. Adamka milujem, aj keď to tak nevyzerá, veľmi veľa mi dáva. V mojom prípade mi lekári veľkú šancu na uzdravenie nedávajú. Syn je ležiaci, nevie sedieť, ani rozprávať, ale smeje sa a vníma ma. Ak by som mala urobiť pre jeho zdravie čokoľvek, určite by som sa pre to rozhodla,“ dodáva. Ak by mohol prehovoriť, možno by sa mu tiež zapáčil výrok Isabel Allendeovej: „Moja matka je najdlhšou láskou môjho života. Nikdy sme neprestrihli pupočnú šnúru.
