y, aj dnes pôsobí na viacerých postoch naraz. Marián Ponek.
V jeseni tohto roku oslávi škola plávania Žabka pätnásť rokov svojho fungovania. V roku 2000 ju založil Marián Ponek, s manželkou Henrietou Ponekovou ju riadi dodnes. Vychováva mladé plavecké či triatlonové talenty Kysúc, organizuje plavecké kurzy pre deti i školy. V roku 2010 vytvoril občianske združenie ŽABKA, ktoré zastrešuje Plavecký klub Žabka Čadca a od roku 2012 aj Triatlonový klub Žabka Čadca. Čo však vytvoreniu úspešného športového klubu predchádzalo?
Nízky vzrast motiváciou k športu
Marián Ponek je rodákom z Turzovky. Ako žiak miestnej základnej školy patril vo svojej triede k postavou najmenším, presadiť sa teda rozhodol výkonmi na športovom poli. Začínal s atletikou, čoskoro však prišiel na to, že tadiaľto jeho cesta nevedie. Rozhodol sa pre cyklistiku a svojmu výberu podriadil i výber strednej školy. Na „strojarine“ v Istebnom mal na starosti športovo zdatných žiakov pán Pristaš. „Na strednú školu do Istebného som šiel, pretože tam bol cyklistický klub. Prišiel som za Pristašom a vravím mu, že by som chcel robiť cyklistiku. On sa na mňa pozrel a vraví mi: -Vieš, ale.. musíš trošku viac syrov jesť, piť mlieko, vieš, a tak...- Nechcel mi povedať, že som malý. Pochopil som však, že ma nechcú a odišiel som do Lokomotívy Čadca,“ spomína Ponek s úsmevom na svoje začiatky.
Jeho prvým trénerom bol Pavol Fekula spoločne s Jaroslavom Patykom. Po nich prišiel František Chrastina, o ktorom Marián Ponek hovorí ako o svojom druhom otcovi. „Na svoje prvé preteky, Majstrovstvá stredoslovenskej oblasti, som šiel na bicykli, ktorý mi požičal Jaro Patyk. Skončil som siedmy, upozornil na seba, nafasoval som vlastný bicykel a odvtedy sme sa s Ferom Chrastinom zúčastňovali pretekov po celom Slovensku.“
Na bicykli aj do práce
Po strednej škole odišiel pracovať do Olomouca. Bez dvoch kolies ale nevydržal ani tam, v blízkom Uničove začal jazdiť cyklokros. A rovnako ako na strednú školu, aj do práce chodil na bicykli. V nohách mal teda pravidelne 140 kilometrov. „Olomouc bol ale predsa len ďaleko. Vybavil som si teda prácu v Třinci, kde bol v tom čase špičkový klub. Stále som patril pod Lokomotívu Čadca, hosťoval som však v Třinci. A tam som zažil tú veľkú cyklistiku. Jazdil som československé poháre, v rámci juniorov som bol tridsiaty štvrtý. Prvých tridsať malo prvú výkonnostnú triedu, na nich som sa ale nikdy nedotiahol. Akurát na Slovenskom pohári juniorov som skončil štvrtý.“
Po kapitole s názvom cestná cyklistika prišla ďalšia, tentoraz s prívlastkom horská. Počas trvania civilnej služby jazdil za CK Letavay Turzovka. „Chcel som vyskúšať niečo iné, dal som sa teda na horskú cyklistiku. Pretekal som s talentami ako Baják či Fefko. V tom čase sa mi darilo aj na trati, v countrycrosse som bol šiesty na majstrovstvách Slovenska, v B-kategórii dokonca majster Slovenska, vyhral som aj prvý Kysucký pohár.“ Po tomto období viacerí jazdci z CK Letavay odišli do iných klubov. Neostal ani Marián Ponek, jeho dôvod bol však odlišný. Čakalo ho štúdium na vysokej škole.
Aktívny vysokoškolák
„Pôvodne som nechcel ísť na vysokú školu. Ale Pavol Kužma, otec mojej manželky, mi povedal, že ak chcem chodiť s jeho dcérou, mám si spraviť vysokú školu a stať sa majstrom Slovenska. Tak som sa do toho pustil,“ uvádza po rokoch motiváciu snahy o vysokoškolský diplom. Vybral si zameranie na telesnú výchovu a šport telesne postihnutých na Fakulte telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave. Popri škole však stíhal aj množstvo ďalších aktivít, ktoré položili základy pre úspešnú trénerskú kariéru. „Chalani, čo jazdili v CK Letavay sa rozdelili. Jeden odišiel do klubu CK Oslany, druhý do Českej sporiteľne. Oba v tom čase patrili medzi cyklistickú špičku v republike. A vďaka nim som s týmito klubmi nadviazal spoluprácu aj ja, najmä v oblasti kondičného poradenstva.“
Vladimír Gajdičiar je úspešný paralympijský reprezentant v behu na lyžiach v sede. Trénoval ho Vladimír Gogolák, svojho času spolužiak Mariána Poneka na FTVŠ. „Keď som bol v prvom ročníku, brigádoval som u Štefana Letavaya, ktorý mal okrem cyklistického klubu aj zámočníctvo. Poslal ma ku Vladovi Gajdičiarovi, že mu treba na jeho dome v Turzovke spraviť verandu. Vlado sa motal okolo, tak mu vravím, nech sa nemotá a podáva mi rýchlo elektródy, že potrebujem zvárať. Až potom som si všimol, že nemá nohy. Oslovil som ho, či by nechcel športovať. Začali sme atletikou, potom som ho prehovoril na hand bike, stále to však nebolo ono. Gogolák býval vedľa mňa na izbe, trénoval hendikepovaných bežcov. V tom čase začínal aj s behom na lyžiach. Tak mu vravím, nech to skúsi s Gajdičiarom na hand ski, bol to nový šport, mohol by mať v tom perspektívu.“ Slovo dalo slovo a na paralympiáde v Salt Lake City získal Vladimír Gajdičiar striebornú medailu v behu na 5 km klasicky.
Počas vysokej školy bol Marián Ponek asistentom reprezentácie telesne postihnutých, neskôr sa stal hlavným trénerom. Venoval sa aj hendikepovaným športovcom v klube REMATA Handlová, tiež športovcom v Klube talentov a Olympus Slovenska. S reprezentáciou i klubmi precestoval kus sveta, v rámci ďalšej vysokoškolskej aprobácie so zameraním na cyklistiku spolupracoval aj s Interom Bratislava.
Medzi reprezentantmi
V treťom ročníku sa jeho spolubývajúcimi na jednom z bratislavských internátov stali páni ako Matej Režný, Gregor Fotul či Marián Večerek. Všetci úspešní športovci, reprezentanti, medailisti z vrcholných podujatí. Tí ho dostali k duatlonu či triatlonu, pri tréningoch s nimi pochopil, že keď chce byť človek dobrý triatlonista, musí byť odmala dobrý plavec. Tu sa zrodila myšlienka Žabky. Obrovským prínosom boli aj vodáci Juraj Minčík a Rastislav Kužel, vďaka ktorým Ponek pochopil význam športovej fyziológie človeka.
S touto partiou sa stal aj súčasťou športového klubu Slávia Triklub FTVŠ Bratislava a v tímoch sa mu podarilo stať sa dvojnásobným majstrom Slovenska. Čoskoro tak splnil obe podmienky Pavla Kužmu a aj kvôli manželstvu sa rozhodol pre návrat na Kysuce.
„Žabka nie je len o plávaní“
K vytvoreniu plaveckého klubu ho inšpiroval Tibor Lacko. Ten založil v Leviciach plavecký a triatlonový klub pod názvom ŠK Atóm a chcel, aby pod rovnakým názvom fungoval aj klub v Čadci. Marián Ponek sa však rozhodol pre vlastnú cestu a v roku 2010 vznikla Žabka – škola plávania. Desať rokov fungovala ako s.r.o, následne založil aj Občianske združenie ŽABKA. Dnes majú mladí plavci a triatlonisti úspechy na celoslovenskej úrovni, za všetkých možno spomenúť mená ako Samuel Kuka či Anetka Kašubová. Ročne pláva v rámci Žabky v bazéne dvesto detí rozdelených do dvanástich skupín, o ktoré sa stará päť kvalifikovaných trénerov. Pod rovnakým názvom už funguje aj plavecký klub v Senci. Aj vďaka spolupráci s primátorom sa zázemie Žabky v Čadci zlepšilo. Plavecký i triatlonový oddiel funguje dobre, čoskoro by sa k nemu mal pridať aj cyklistický. Aké vízie má Marián Ponek do budúcna?
„Momentálne to vyzerá tak, že v rámci plávania budeme vyhľadávať talenty tak do desiatich rokov a posielať ich do žilinského plaveckého klubu Nereus, s ktorým máme dobrú spoluprácu. Triatlon zrejme prejde do mužskej kategórie a ja by som takisto rád ešte aktívne pôsobil. Žabka nie je len o plávaní, je to o všestrannom tréningu. Preto k nám rodičia dávajú svoje deti, chcú mať z nich športovcov. Preto v rámci tréningov neraz spolu s nimi behajú na Šeríkovom okruhu. Motto toho by malo byť, že dospelí by mali byť vzorom svojich detí. Takýmto smerom chcem, aby sa to ďalej uberalo. Aby sa, najmä v rámci triatlonu, vytvorila jedna veľká rodina,“ uzatvára Ponek.
