Najmladšie mesto Krásno nad Kysucou sa v minulosti pýšilo rozvinutým drevopriemyslom. Kysucké drevárske závody, ktoré tu sídlili a ktoré boli strediskom pre všetky drevospracujúce závody na Kysuciach, zamestnávali tisícky ľudí z regiónu. Často v ňom našli svoje uplatnenie celé rodiny. Svojho času boli závody druhým najväčším zamestnávateľom v kysuckom regióne a najväčším drevárskym komplexom nielen v regióne, ale aj na celom strednom Slovensku.
Podnik sa okrem produkcie okien a balkónových dverí zameriaval tiež na výrobu prenosných buniek či rezanie stavebných dosiek a pevných hranolov. „V tom čase už používal drevotrieskový program, čo bola technológia z Nemecka. Kysucké drevárske závody mali vybudovanú modernú sušiareň dreva, k dispozícii bola aj samostatná koľajová vlečka, po ktorej dovážal vlak guľatinu a vyvážal svoje výrobky,“ vysvetlil primátor Krásna nad Kysucou Jozef Grapa.
Štátny podnik Kysucké drevárske závody vznikol v roku 1989 odčlenením od národného podniku Drevina so sídlom v Turanoch. Závod v Krásne sa zaradil medzi jeho prevádzky v roku 1960 a pokračoval do roku 1986 ako závod Drevina Krásno – Oščadnica.
Samotnú Drevinu založili ešte v roku 1895 ako obecnú pílu medzi riekami Kysuca a Bystrica. Podľa mestskej kroniky patrila píla obci a zamestnávala niekoľko desiatok ľudí. Podnik v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia kúpil miestny podnikateľ Teodor Ševec, ktorý začal s výstavbou nových a zároveň s opravou starých hospodárskych budov. Začal tiež spoluprácu s oščadnickou pílou.
Cez 2. svetovú vojnu jeho fabrika prekvitala. V roku 1948 sa prevádzky stali súčasťou drevárskeho podniku Drevina so sídlom v Turanoch. V areáli pribudol nový komín a vybudovali sa väčšie výrobné haly. Riaditeľom krásňanského závodu sa stal Mikuláš Biroš, ktorý podnik viedol 38 rokov. Za jeho pôsobenia vybudovali železničnú vlečku zo závodu smerom do železničnej stanice v Krásne nad Kysucou a v päťdesiatych rokoch začali s modernizáciou a výstavbou veľkého drevokombinátu.
Najväčší rozmach však podnik zaznamenáva, ako uvádzajú kroniky, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Postavili tu závodný klub s kuchyňou, internát a nové haly. Tiež sídlisko s bytovými domami pre zamestnancov. „V tom čase bolo radosť robiť. Vyrábali sme okná, balkónové dvere. Boli sme tam veľmi dobrá partia. Svoje sme si urobili, zasmiali sme sa, domov sme odchádzali za zvukov sirén,“ spomína si pamätníčka Alžbeta Vaňovcová z Krásna nad Kysucou, ktorá v podniku strávila najkrajšie roky života. Aj keď ako sedemnásťročná na píle prišla o dva prsty, na prácu a kolektív nezanevrela. Vydala sa, a keď jej deti odrástli, vrátila sa na svoje pôvodné pracovisko. K píle ju však už nedostali. „Ukladali a natierali sme okenné rámy a balkónové dvere. Naučila som sa fungovať aj s postihnutou rukou. Veď som sa potom aj vydala a mala deti. Mužovi som sa páčila aj bez tých prstov,“ spomína dnes už s úsmevom na tvári pani Alžbeta. Ešte na starej píle v Oščadnici robil aj jej otec Augustín. Nie je tajomstvom, že najväčší drevársky podnik na Kysuciach zamestnával v tom čase celé rodiny, ba aj niekoľko ich generácií. „Pamätám si na Deň žien, Sviatok práce a iné sviatky. To boli veľké oslavy. Dnes sa už ľudia nevedia tak baviť,“ s nostalgiou v hlase konštatuje pamätníčka. V podniku nechýbala kultúrna sála a vedenie podporovalo šport a kultúru v meste. Pri drevárskom podniku fungovalo tiež Stredné odborné učilište drevárske s internátom.
V roku 1989 sa kysucký závod odčlenil od podniku Drevina Turany a premenovali ho na Kysucké drevárske závody, štátny podnik, so sídlom v Krásne nad Kysucou. O deväť rokov neskôr podnik ohlásil bankrot. Stovky ľudí ostali bez práce. Mnohí museli odísť za zamestnaním do zahraničia. Ani dnes však nie je areál, v ktorom štátny podnik sídlil, prázdny. Nachádzajú sa tu firmy so strojárskym, ale aj drevárskym zameraním. V súčasnosti tu vyrastá tiež nový závod na výrobu automobilových komponentov, v ktorom by v dohľadnej dobe mali opäť nájsť svoje zamestnanie stovky ľudí.
