Reč je 32 – ročnom Pavlovi Petrášovi...
Ste dlhoročnou oporou čadčianskej mužskej extraligy. Ako ste začínali so stolným tenisom a čo vás k nemu priviedlo?
- Ako deti sme hrávali pingpong na kamenných stoloch na sídlisku, keď raz šiel okolo pán, ktorý nás naučil zopár trikov pri podaní so slovami, že ak sa chceme naučiť viac, tak máme prísť do športovej haly. Bol to otec Pavla Jakubca, neskoršej opory klubu. Tam ma to hneď začalo baviť, lebo stoly boli rovné a loptička neodskakovala krivo. Navyše nefúkal vietor ako vonku, takže nám to šlo oveľa lepšie. Dôležitú úlohu neskôr zohral pán Alojz Stráňava, s ktorým som chodil do haly každý deň i cez víkendy a s ktorým som hral nekonečné zápasy na 10 vyhratých setov.
Napriek tomu, že ste svoju kariéru odštartovali pomerne neskoro – až v 11 rokoch, dosiahli ste množstvo úspechov. Pamätáte si ešte na tie prvé?
- Vzhľadom na môj neskorší začiatok sa úspechy dostavovali pozvoľna a oveľa neskôr. V súťažiach družstiev som si zodpovedne plnil pozíciu „trojky“ za skúsenou čadčianskou dvojicou Poliaček – Krkoška, s ktorými som vybojoval tituly majstrov Slovenska žiakov a neskôr aj dorastencov. Prvé individuálne úspechy prišli v trinástich rokoch víťazstvami na turnajoch stredoslovenského kraja. Na tú radosť z prvých vyhratých turnajov nikdy nezabudnem.
Mládežnícke roky ste strávili po boku starších hráčov ako sú Pavol Jakubec, Vladimír Poliaček či Peter Krkoška, v partii, ktorú Čadci dodnes závidí celé pingpongové Slovensko...
- Som rád, že som mohol vyrastať práve s nimi. Mali veľkú chuť denne trénovať. Vynechaný tréning v mojom prípade znamenal skôr domáceho „zaracha“ ako potreba oddychu. S chalanmi sme navyše tvorili výbornú partiu a stretávali sme sa aj mimo tréningových hodín. Vlado vždy presne vedel, čo chce a šiel si za tým. Vo svojich 14 rokoch mi napríklad robil osobného trénera, aby som im pomohol vyhrať majstrovstvá Slovenska družstiev starších žiakov. Peter mal vždy výnimočný cit v ruke a nevynechal žiadny tréning. Palo zas svojim obranným štýlom privádzal protihráčov do zúfalstva, keď stále vracal loptičku aj pri zdanlivo stratených pozíciách.
Práve s Krkoškom a Poliačkom ste pre Čadcu vybojovali titul majstrov Slovenska v družstvách žiakov a v extralige dorastencov a neskôr ste do Čadce spoločne priniesli aj mužský titul. Čo všetko stálo za týmito obrovskými úspechmi?
- Nič z toho by sa nestalo, keby sme nemali od mesta Čadca denne k dispozícii športovú halu a dvojicu trénerov Bohdana Kormanca a Ľudovíta Valárika. Pán Kormanec vedel deti pritiahnuť k stolu a skvele ich motivovať. Pán Valárik zabezpečoval všetky súťaže a víkend čo víkend s deťmi cestoval po Slovensku. Titul v extralige mužov by sa nezaobišiel bez dvojice sponzorov a stolnotenisových nadšencov pánov Petra Hluška a Jána Horniačika, ktorí súťaž niekoľko rokov zabezpečovali finančne aj osobne intenzívnym povzbudzovaním v hľadisku. Základom každého úspechu je však množstvo zodratých tenisiek, zničených poťahov, prepotených tričiek a sklamaní z prehier. Len potom si hráč dokáže vychutnať víťazstvo.
Ako dorastenec ste si zahrali aj na Majstrovstvách Európy ako sa vám tam darilo?
- Účasť na takom veľkom turnaji s najlepšími hráčmi Európy bola pre mňa veľkým stolnotenisovým zážitkom. Zaplatil som však nováčikovskú daň. Atmosféra veľkého turnaja a vysoké očakávania spôsobili nedostatočné sústredenie v zápasoch a turnaj som tak zakončil s jednou výhrou a dvoma prehrami.
Ste jediným hráčom z MSK Čadca, ktorý je stále verný svojmu klubu. Nelákalo vás zmeniť klub a vyskúšať nové prostredie?
- Keď som začínal v extralige mužov, boli sme dobrý a mladý kolektív, ktorý sa každým zápasom zlepšoval. Naše snaženie vyvrcholilo v rokoch 2006 a 2007, kedy sme už ako skúsení hráči vybojovali najskôr druhé miesto a o rok aj spomínaný a jediný titul majstrov Slovenska v extralige mužov. O hráčov z víťazného družstva bol záujem, a tak postupne odchádzali a Čadca dopĺňala súpisku nastupujúcou generáciou ako Blažek, Mudrík a Maják. Raz som mal k prestupu veľmi blízko, ale Čadca mi prirástla k srdcu a viac ma baví pomáhať našim vlastným talentom či už na tréningu alebo priamo pri zápasoch. Dôkazom môže byť fakt, že od obmeny kádra, kedy sme obsadili 7. miesto, sa každým rokom zlepšujeme.
Minulý rok ste ako tím skončili na 3. priečke. Tento rok bude úspechom obhajoba alebo máte vyššie ambície?
- Som rád, že stále dokážeme s vlastnými hráčmi obsadzovať popredné priečky v najvyššej súťaži. Súboj o titul je tohto roku v rukách dvoch klubov, v ktorých pôsobia i zahraniční hráči. Náš cieľ je preto obhajoba vlaňajšieho tretieho miesta. Postup do finále by sa rovnal malému zázraku. Súčasne sa však zameriavame na prípravu mladých, ktorí dosahujú vynikajúce výsledky. Hráči Cyprich, Delinčák, Kapusta, Goldír majú všetky predpoklady priniesť do Čadce ďalšie extraligové tituly.
Aký bol váš najkrajší zážitok v stolnotenisovej kariére?
- Môžete niekde vyhrať turnaj, môžete byť najlepší hráč družstva, ale získať ten rozhodujúci bod pre celé družstvo, pre vlastný klub, v ktorom všetkých poznáte, bol pre mňa ten najkrajší pocit! Paradoxne sa mi v tom období vôbec nedarilo. Spoluhráči uhrali viac bodov, no na mne bol ten rozhodujúci. Po prehratom prvom sete sa zrazu karta začala obracať. Posledný zápas sezóny v domácom prostredí, zaplnené hľadisko skandujúce v rozhodujúcich chvíľach vaše meno, elektrizujúca atmosféra. Po záverečnej víťaznej loptičke výbuch nefalšovanej radosti zo zisku titulu najlepšieho družstva na Slovensku. Na toto nikdy nezabudnem!
Autor: Adriána Cisariková
