Veľa miest a obcí ukrýva sakrálne pamiatky, o ktorých obyvatelia nemajú ani tušenie. Najmä tí, neskôr narodení. Jednou z takýchto pamiatok je aj starý židovský cintorín vo Vysokej nad Kysucou. „V minulosti bola naša obec husto osídlená židovskou komunitou. O tom, že tu vlastnili veľkú časť pozemkov sa potkýname aj dnes, keď potrebujeme vysporiadať pozemky, napríklad teraz pod výstavbu bytového domu, ale aj v minulosti,“ prezradil starosta Vysokej nad Kysucou Anton Varecha.
Modlitebňu pripomína už len kamenná doska
V obci ostal ako pamiatka na židovskú komunitu cintorín, ktorý však postupne chátra. „O dátume zriadenia cintorína nemáme presné informácie. Okrem neho tu však stála aj modlitebňa, ktorá bola murovaná. Neskôr prešla táto modlitebňa do majetku štátu a po deportáciách slúžila ako sklad zhabaného židovského majetku,“ vysvetlil starosta.
Koncom 40. rokov budovu zbúrali, aby uvoľnila miesto súkromnej výstavbe. Pripomína ju už iba kamenná doska v rohu záhrady.
Čo sa týka cintorína, ten po zániku židovskej komunity vo Vysokej spustol, náhrobné kamene a najmä tie kvalitnejšie zmizli, ale ostatné ešte aj dnes možno objaviť prevrátené a zarastené hustou zeleňou.
„Je nám ľúto, že táto sakrálna pamiatka takto chátra. Nie sme ale jej vlastníkom a ak by sme aj veľmi chceli, nemáme peniaze na jej obnovu. Prostredníctvom riaditeľky Regionálnej rozvojovej agentúry Kysuce Marty Slávikovej sa však snažíme nejako spojiť so židovskou komunitou, či by neboli ochotní alebo nechceli tento cintorín dať do takého stavu, ako si zaslúži,“ konštatoval Varecha.
Na svadbách im hrali vysockí židovskí muzikanti
Život židovskej komunity vo Vysokej nad Kysucou spracovala pre monografiu obce Anna Hudecová. V knihe okrem iného píše, že židovskí obyvatelia sa začali v obci objavovať v priebehu 18. storočie. Spočiatku mali povolené sa usádzať iba mimo hlavného osídlenia. V kronike obce z roku 1938 nájdete aj údaj o dnes už neznámej osade s názvom Heinoch. V starých mapách sa však táto osada nenachádza, iba na mape z roku 1882 je vyznačený hostinec Heinoch, ktorý stál pod kopcom Zlámaná smerom do Horného Kelčova. „Zo spomienok pamätníkov v Nižnom Kelčove pod horou Hájnica stáli drevené baraky, v ktorých vraj kedysi bývali Židia, po nich sa tam uchyľovali potulní Cigáni a neskoršie ich obec využívala ako chudobinec, na ubytovanie chudobných rodín,“ píše v monografii Hodecová.
V súpise z roku 1788 evidovali deväť rodín. Na prelome 18. a 19. storočia tu žilo 14 Židov, teda asi tri-štyri rodiny. Do roku 1839 sa ich počet zvýšil na šesť rodín a 35 osôb. Všetky židovské rodiny žili v Kelčove. Súpis zo spomínaného roku, ktorý je zachovaná na fare vo Vysokej nad Kysucou vymenúva členov rodín aj ich vek. A tak sa dozvedáme, že v roku 1839 žili vo Vysokej aj päťdesiatročný Leibl Schimek a jeho o osem rokov mladšia manželka Eva, tridsaťšesťročný Samuel Hochfelder s o 16 rokov mladšou manželkou Annou, rodina Markusa Hochfelderera, ktorý mal so svojou o osem rokov mladšou manželkou tri deti. Jakub Hochfelder tu žil nielen s manželkou Zuzanou a dvomi deťmi Jozefom a Zeilikom, ale aj dvadsaťročnou slúžkou Katarínou a ďalší.
Najbohatší Židia podnikali ako krčmári a obchodníci, chudobnejšej vrstve židovskej komunity patrili zväčša remeselníci – krajčíri, obuvníci či mäsiari a tiež vysockí židovskí muzikanti. S cimbalovou muzikou si zarábali na živobytie hraním na svadbách a iných akciách. Aj napriek tomu, že vo väčšine miest a obcí sa narastajúca židovská komunita sťahovala postupne do ich centier, vo Vysokej po celý čas ostávali v Kelčove. Podľa spomienok pamätníkov sa dokonca pri snahe vyjadriť veľký počet osôb, vo Vysokej používalo prirovnanie „je ich ako Židov v Kelčove“. V časti Nižný Kelčov si postavili modlitebňu, založili židovskú školu a na vŕšku Badtín aj cintorín.
