Istá východná múdrosť hovorí, že krásne je všetko, na čo sa pozeráme s láskou. Čím väčšmi máme radi svet, tým sa nám zdá krajším. Potvrdiť to môže pani Veronika Latková z Podvysokej, ktorá 3. marca oslávila svoje sté narodeniny. Keď chcela vidieť krajší svet, pozrela sa s láskou na svoje kvety, ktoré pestovala v záhradke. Dcéra Mária spomína, že im venovala každú voľnú chvíľu. Tešila sa, keď spod snehu vykukli prvé snežienky, milovala azalky, tulipány. „My sme v záhrade už pred vyše päťdesiatimi rokmi pestovali holandské gladioly, ktoré boli vtedy ešte v tejto oblasti neznáme,“ hovorí. Pani Veronika si aj takýmto spôsobom vedela spríjemniť a skrášliť svoj ťažký život.
Zostala jej len mamička
Veronika Kupšíková sa narodila v Turzovke – Vyšnom konci. Otec jej zahynul počas prvej svetovej vojny. Bojoval v Albánsku, kde dostal maláriu, zomrel v nemocnici v Juhoslávii. Pochovali ho na vojenskom cintoríne v Belehrade. Starosť o tri deti zostali na pleciach matky – vdovy. Jeho dcérka mala vtedy len desať mesiacov.
V roku 1935 sa vydala za Jozefa Latku z Podvysokej, kde sa po sobáši presťahovala. Jej manžel bol prvým predsedom JRD, politická mašinéria vtedajších rokov však zapríčinila, že skončil ako baník. Svoju ženu, s ktorou mal tri deti, navždy opustil pred 33 rokmi. Pani Veronika už 30 rokov žije v Podvysokej u najmladšej dcéry Márie a zaťa Milana spoločne s vnučkami Beátou a Gabikou. „Mama veľmi pekne vyšívala a štrikovala. No a čo dodnes neviem pochopiť, bolo jej žehlenie. Na bielizni by ste nenašli jeden záhyb, bolo to skrátka dokonalé. Dnes nepomôžu ani tie najmodernejšie žehličky,“ smeje sa Mária.
Do dôchodku sa neponáhľala
Z prítomnosti najstaršej členky rodiny sa všetci tešia. Tá ich svojimi spomienkami dokáže rozveseliť, ale i vohnať slzy do očí. Pani Veronika často hovorí o tom, ako ťažko musela pracovať. Napríklad na družstve, kde ručne dojila 25 kráv. Musela ich nakŕmiť, odviezť na pašu, na fúriku vyviezť hnoj, z potoka nanosiť kýble s vodou, každé ráno odniesť na chrbte niekoľko 25-litrových kanvíc s mliekom až k ceste, kde čakalo mliekarenské auto. Neskôr sa zamestnala v Tesle v Rožnove pod Radhoštem. Keď fabrika postavila svoj závod v Podvysokej, pracovala tam až do svojich 60-tich rokov. Napriek tomu, že vek odchodu do dôchodku bol vtedy podstatne nižší, než v súčasnosti. Mala svoju prácu skrátka rada.
Dnes sa teší na stretnutia s kamarátkou a bývalou spolupracovníčkou, ktorá je síce mladšia, no tento fakt veľkú úlohu nezohráva. Pani Veronika má síce stovku na krku, no jej myslenie tomu nezodpovedá. Svojou pamäťou vie ohúriť a rozprávaním očariť.
Apetít jej nechýba
Dcéra si pochvaľuje, že mame zatiaľ apetít nechýba. Rada sa naje päťkrát do dňa, občas na obed nepohrdne ani rezňom a zemiakovým šalátom. Pochutí si na kapuste, ryži, má rada ovocie, mlieko, jogurty. „Na obed je to, čo aj ostatní,“ hovorí Mária. Za čo vďačí svojej dlhovekosti pani Veronika nevie a ani nad tým nepremýšľa. Spisovateľ Karel Čapek povedal, že byť mladým dokáže byť každé teľa. Ale vedieť starnúť, to je kumšt. A storočná Kysučanka nemôže inak, len mu dať za pravdu.
