Svoje hlboké hudobné stopy zanechal počas niekoľkoročného pôsobenia v súbore Lúčnica, päť rokov viedol festivalový orchester Bratislavskéj lýry a 13 rokov bol dirigentom a neskôr aj šéfdirigentom Hudobného divadla Nová scéna. Do Čadce zavíta predstavenie TOP SECRETárka, ktoré nedávno odpremiéroval ako režisér v bratislavskom divadle Teátro Wüstenrot. Nielen o tom nám však porozprával v zaujímavom rozhovore.
Začnime horúcou aktualitou. V divadle Teátro Wüstenrot ste úspešne odpremiérovali hru TOP SECRETárka, s ktorou sa chystáte vyraziť do slovenských miest. Čím by ste divákov nalákali, aby si predstavenie nenechali ujsť?
- Srdečne pozdravujem všetkých čitateľov, ktorí majú radi dobrý humor a peknú elegantnú komédiu. Zaznejú zaujímavé informácie, je to skvele napísaná komédia, v ktorej som scenár prepísal, na požiadanie hercov som to aj zrežíroval. V hlavnej úlohe sa predstaví Katka Ivanková, popri nej Jana Valocká, ktorá ovplyvňuje dianie nielen na javisku, ale aj mimo neho. Přemek Boublík – mimoriadne talentovaný herec s úžasnou slovenčinou, zmyslom pre humor a Erik Peťovský v úlohe hypnotizéra vám ukáže, čo všetko dokáže človek v hypnóze. Takže - ak sa chcete dve hodiny skvele pobaviť, srdečne pozývam.
Na svojom konte máte hudbu k vyše sto filmom a inscenáciám, množstvo skladieb pop music, dirigentské a skladateľské úspechy doma i v zahraničí a táto hra je však predsa len trochu i vašou premiérou...
- Jedna z prvých činohier, kde som podpísaný ako režisér. Veľké projekty, koncerty, slávnostné večery a mnohé iné som režíroval, ale klasickú činohru som nerobil. Mal som skvelých učiteľov – s Karolom Spišákom som robil krásne veci, s Jozefom Bednárikom tandem 15 rokov a nebolo to o tom, že ja hudba a on texty, ale sme sa „krížili“, narobili sme veľa pekných projektov.
Pokojne sa chváľte, tento rok je dvadsať rokov muzikálu Dracula...
- Naštudoval som ho a bol som šéfdirigentom v Prahe aj v Bratislave, je to spoločné dieťa tvorivého tímu, z ktorého som jediný nažive, ostatní sa už pozerajú len zhora.
V divadlách a na iných scénach ste sa pohybovali roky, až ste si založili vlastné divadlo...
- Áno, naďalej skladám, dirigujem, píšem, no pribudla aj produkčná práca, celkovo práce je viac, teraz píšem dokonca dva muzikály – jeden môžem aj prezradiť – na motívy Frida, druhý je tajný, ale nechcem ani naznačiť, verím, že to bude veľké pozitívne prekvapenie.
Speváci majú tendenciu vracať sa k svojim hitom z minulosti a napadlo mi, že máte na svojom konte skvelé diela, pri ktorých som sa pred niekoľkými desaťročiami nesmierne bavila – Fujarová šou, Strapatí džentlmeni, Rýchlokurz geniality - nechceli by ste ich „oprášiť“ naštudovať s mladými spevákmi, tie veci boli úžasne nadčasové?
- Vy ste bosorka (smiech). V posledných týždňoch sa tým veľmi intenzívne zaoberám, nedávno som si dokonca púšťal Fujarovú šou, ktorou sme otvárali Istropolis, ten ohlas bol neopakovateľný. S Lany Jánošovom sme potom robili len úspešné diela a nazvali to súbor z Fujarovej šou, tá sa stala legendou. Nezachoval sa žiaden obrazový záznam. A možno by nebolo od veci naspievať to s tými istými spevákmi,- Števo Skrúcaný, Stano Král, Zuzka Tlučková aj ostatní sú stále v skvelej forme. Prípadne by som s aj ja zaspieval po rokoch. Oprášim gitaru, potrénujem hlasivky... (úsmev).
Isteže, málokto vie, že ste začínali ako spevák s gitarou...
- A nie neúspešný (úsmev). Prvý ročník speváckej súťaže Košický Zlatý poklad som vyhral. Na ďalšom ročníku som mal vlastný koncert víťaza a odvtedy sa poznám s Marikou Gombitovou, ktorá prišla na súťaž, s Petrom Stašákom som sa tam zoznámil. Zanedbal som to, lebo som scestoval kus sveta ako dirigent a aranžér. Spomínam si na turné, ktoré trvalo 9 mesiacov, takmer každý večer v inom meste, niekedy som ani nevnímal v akej som krajine. Tešil som sa na Luxemburg a zistil som, že som tam až po dvoch dňoch, keď na mňa všetci hovorili po francúzsky. Podobne to majú vrcholoví športovci, si myslíme, že hrajú v Paríži, raňajkujú a večerajú na Eiffelovke a oni sa tešia, keď im skončí kariéra, aby sa šli na tie pekné miesta, kde hrali v pokoji popozerať. Poznajú letisko, športové haly a hotely a ja koncertné sály a divadlá.
Archivujete si svoje diela?
- Moje diela sú v archívoch po celom svete, nikdy som nebol zberateľom, ale tvorcom. Teraz skôr manželka sa venuje tomu. Keď sme v Prahe s Karlom Svobodom vydali dvojcédečko Dracula, tak moja dcéra mi ho prekopírovala, aby som ho mal a pred asi troma rokmi mi potom niekde kúpila originál, nakoľko som chráneným autorom. Evanjelium o Márii ani nemám. O zahraničných ani nehovorím.
Hovoríme o dielach, ktorých život sa ráta na desaťročia, hoci nemusíme hovoriť vašom veku, máte nárok na bilancovanie, keď hodíte spätne očkom – dobre ste si vybrali povolanie?
- Naši chceli mať zo mňa lekára. Úporne som sa bránil voči štúdiu na gymnáziu, druhé som si dal konzervatórium a tretie maliar-natierač, taká bola doba, aby bolo z čoho vyberať. Rodičia nesúhlasili s konzervatóriom, dva roky som si odkrútil na gymnáziu a tajne som chodil na konzervatórium, kde som nikdy nebol prvák, rovno do druhej som šiel. Lekárov mám vo veľkej úcte, ale ja by som ním nemohol byť. Odmalička som rozmýšľal v intenciách divadla a hudby, hoci žiadna rodinná tradícia nebola. Môj záber bol a je široký od folklóru cez populárnu hudbu ku klasike, hral som na množstvo hudobných nástrojov, veľký vzťah mám k výtvarnému umeniu – sochy z dreva a kameňa som robil, dokonca niektoré veci boli slušné. S drevom robím dodnes, idem na huby a donesiem samorasty. Ale vybral som si správne, nemal som dvanásť a hral som na gitare a skladal pesničky.
S výtvarným umením ste však prišli do kontaktu aj ako hudobník....
- Áno, písal som hudobné skladby k vernisážam, čo trvalo asi 20 rokov a nielen u nás, ale v zahraničí. Nechal som sa ovplyvniť umelcom – výtvarníkom a hneď na mieste som napísal kompozíciu určenú pre danú vernisáž, kde odznela a ja som sa dostal k dielam Hložníka, Césara Manriqueho a mnohých ďalších, ktorých obdivujem.
Komponovali ste aj na škole, boli rôzne príležitosti...
- Skoro ma to stálo vyhadzov. Bol som požiadaný skomponovať a nacvičiť niečo k vtedajšiemu veľkému sviatku – Mesiacu československo-sovietskeho priateľstva. S partiou som sa zamkol do zborovne, ale akurát som po českom období mal anglické, pretože už som chodil na hodiny angličtiny, tak som všetko tvoril v tomto jazyku. Vo veľkom programe pri spomínanej príležitosti som spustil skladbu Amerika, Amerika.... bol to šok, škola revala od nadšenia, no pred riaditeľom ma zachránila jedna slovenská skladba, ktorá sa tam akoby zázrakom objavila.
Rozprávať sa s vami by bolo na knihu... Záverečný odkaz pre čitateľov...
- Trápim sa s chrbticou, preto myslite na to, že okrem zdravia a lásky je najúžasnejšou vecou úsmev. Navrhujem dávkovanie trikrát denne v neobmedzenom množstve. Obklopujte sa príjemnými pozitívnymi ľuďmi, lebo sme tu len raz, treba si to vychutnať. Prichádzam na to po nociach, keď od bolesti neviem spať. Mimochodom, zaujímavé je, že najkrajšie a najveselšie skladby som písal, keď mi vôbec nebolo do smiechu a naopak, keď mi bolo veselo, písal som zádumčivé romance až s hororovým nádychom. Takže žite, usmievajte sa a nebojte sa v živote humoru.
Autor: ANNA OLVECKÁ
