era Ivana Lobíka.
Vychovala množstvo talentovaných dievčat a v kruhu volejbalistov ju volajú volejbalová mama. Reč je o Danke Pavlíkovej...
Danka, celý svoj život ste zasvätili volejbalu. Pamätáte si ešte svoje začiatky?
– Moje prvé stretnutie s volejbalom sa odohralo v Kysuckom Novom Meste, kde som vyrastala. Vo volejbalovom krúžku pri ZŠ Nábrežná som pod vedením p. učiteľa Jablonského v mojich desiatich rokoch spoznávala krásu tejto kolektívnej hry. Mala som to šťastie, že v tomto meste pôsobil aj veľmi známy tréner Ivan Lobík. Ten si vyberal hráčky do dorasteneckého volejbalového družstva spomedzi množstva dievčat. Dostať sa do jeho tímu bola pre nás dievčatá veľká česť. Boli to však časy veľkej driny v telocvični i na antuke. Šancu u neho mali len výborné hráčky. Pretože som mala výškový hendikep, bola som nízka, čo je pre hráčku volejbalu nevýhoda, musela som riadne popracovať na výskoku i volejbalovej technike. Spomínam si, že mi raz povedal: „Z teba volejbalistka nebude.“ No mňa to neodradilo, naopak, hnalo ma to dopredu, aby som mu dokázala, že sa mýlil. Vďaka mojej tvrdohlavosti som dosiahla svoj cieľ a po dvoch rokoch „sedenia“ na lavičke na zápasoch a turnajoch som dostala šancu zahrať si. Nesklamala som jeho ani seba a zaradil ma do základnej šestky družstva, ktoré hralo 1. dorasteneckú celoslovenskú ligu. Roky strávené pod jeho vedením mi dali veľa v hráčskom i osobnom raste.
Ako pokračovala vaša volejbalová kariéra?
– S reprezentáciou v dorasteneckej lige som skončila počas štúdia na strednej škole. K volejbalu som sa opäť vrátila ako aktívna hráčka v roku 1980 až do roku 1984, keď som začala hrávať za TJ Avia Žilina, neskôr za ČSSÚL Mestskú volejbalovú ligu žien. Boli to neuveriteľné roky, keď v tejto lige hralo 16 družstiev. Spomínam si na to preto, lebo to bolo posledné obdobie, keď sa nazbieralo tak veľa ženských družstiev, ktoré sa aktívne venovali volejbalu v jednom meste. V súčasnosti nie je akútny nedostatok dievčat, je iba akútny nedostatok ich záujmu o pohyb. A je úplne jedno, v akom športovom odvetví. Všade. Aj po presťahovaní sa do Čadce som pokračovala v aktívnej činnosti a naďalej som hrala v Žiline. Zvládala som prácu, rodinné povinnosti, tréningy aj zápasy.
Kedy prišiel ten zlom, keď ste sa začali venovať nádejným dievčatám ako trénerka?
– V živote prichádzajú chvíle, keď sa človek musí rozhodnúť, čo ďalej. Skončila som s aktívnou hráčskou činnosťou a moje prvé stretnutie s trénerskou činnosťou bolo v Školskom športovom stredisku pri ZŠ Revolučná, kde som začala trénovať žiačky. Pomáhal mi pri tom aj Miroslav Malík, kamarát a výborný volejbalista. Za tri roky (1985-1988) nám prešlo rukami veľa dievčat, ktoré sme naučili hrať volejbal. Bolo to obdobie, keď praskala telocvičňa od množstva detí, ktoré chceli športovať. Samozrejme, že neostali všetky, lebo pravidelná tréningová činnosť si vyžaduje aj „obete“ a to niektoré dievčatá nezvládli.
Aj keď som popri trénovaní hrala rekreačne volejbal, chýbala mi osobná aktívna hráčska činnosť. V roku 1990 som dala dohromady kamarátky volejbalistky z Čadce a okolia, ktoré hrávali súťažne volejbal a oslovila som TJ Lokomotíva Čadca, aby nás opäť zobrala pod svoje krídla (v rokoch 1985 – 1991 bola prerušená činnosť volejbalového oddielu v TJ pre nedostatok trénerov). Novovytvorené ženské družstvo, ktorého som bola kapitánkou, hralo dva roky medziokresnú volejbalovú ligu Čadca a Kysucké Nové Mesto. V roku 1991 sme volejbalový oddiel prihlásili za člena Slovenského volejbalového zväzu. Ja som sa stala predsedníčkou oddielu a pracujem v tejto funkcii dodnes.
V roku 1992 sme v oddiele začali pracovať s mládežou. Skupina nových trénerov – ja, Peter Gramblička, Elena Grambličková, Miroslav Malík a Peter Jakubík sme obnovili organizovaný mládežnícky volejbal v Čadci. Aby sme mohli naše družstvá prihlásiť do oficiálnych súťaží SVZ, absolvovali sme školenia trénerov a získali trénerské certifikáty. Začala pre nás éra rozvoja volejbalu v Čadci, úspechov v súťažiach i na turnajoch. V roku 2003 skončil trénerskú činnosť Peter Jakubík a nahradila ho Monika Mináriková, naša bývalá hráčka. V roku 2010 sa k nám pridala kondičná trénerka Bibiána Plešivčáková.
V dnešnej dobe je práca trénera veľmi náročná. Okrem toho, že trénuje, musí presvedčiť deti, že to má zmysel; rodičov, aby podporovali svoje dieťa a zháňať finančné prostriedky na fungovanie tejto činnosti. Nehovoriac o tom, že tréningovú a súťažnú činnosť robia väčšinou zadarmo.
Kto sa stará o volejbalistky z Čadce dnes?
– V súčasnosti pracujeme vo funkciách trénerov v oddiele iba Elena a Peter Grambličkovci a ja. Opäť nastala situácia s nedostatkom kvalifikovaných trénerov. Ešte to hádam nejaký rôčik vydržíme.
Na ktoré zverenkyne spomínate v najlepšom?
– Veľmi rada si spomínam na všetky dievčatá, ktoré som trénovala, ale obzvlášť mi prirástli k srdcu tie, s ktorými som strávila najviac trénerských i hráčskych rokov. Videla som ich vyrastať osobnostne i športovo od kategórie žiačok, kadetiek, junioriek až po ženy a zároveň som bola toho súčasťou. Dve súťažné sezóny 2007/2008 a 2008/2009 som si s nimi ešte zahrala v 2. lige žien oblasť Stred ako hrajúca trénerka na pozícii nahrávačky. Boli to hráčky: Ivana Jurištová, Jana Chorvatovičová, Slavomíra Školová, Katarína Pikuliaková, Simona Smičíková, Kristína Pavlíková, Veronika Kondeková, Sabína Straková, Monika Palárcová, Dana Gavláková a Ivana Franeková.
Pre nás trénerov je veľmi potešujúce a motivujúce, že naše volejbalistky šíria dobré meno volejbalového oddielu TJ Lokomotíva ako hráčky v iných kluboch, do ktorých odišli hrať po skončení reprezentácie nášho oddielu a mnohé volejbal dodnes pestujú ako svoje hobby.
Naďalej sa venujem trénerskej činnosti ako asistentka trénera v družstvách kadetiek, ktoré hrajú Majstrovstvá Slovenska oblasť Stred II. tr. a žien, ktoré hrajú 1. ligu oblasť Stred.
Aby toho nebolo málo, ste aj organizátorkou či spoluorganizátorkou viacerých volejbalových podujatí...
– Od roku 1991 som začala za pomoci členov VO s organizáciou volejbalových turnajov pre širokú volejbalovú verejnosť – 12-hodinový nočný NONSTOP turnaj (7. ročníkov), o rok neskôr amatérsky turnaj zmiešaných družstiev s prívlastkami sídliskový, jesenný, hrncový, po 10. ročníku premenovaný na Memoriál Maroša Gábriša, ktorý má za sebou už 21 ročníkov. Iniciátorkou organizovania Generačného turnaja v roku 2004 bola trénerka Elena Grambličková a minulý rok sa uskutočnil už jeho 10. ročník – turnaj pre odchovankyne volejbalového oddielu. V roku 2013 sme s trénerom Petrom Grambličkom zorganizovali 7. ročník volejbalového turnaja žien a mužov Deň srdca pri príležitosti Medzinárodného dňa srdca.
Po ukončení aktívnej súťažnej činnosti v roku 2009 som zostavila zmiešané družstvo volejbalistov a organizačne zabezpečovala jeho účasť v 1. ročníku amatérskej volejbalovej ligy „Región Beskydy“ vo Frýdku-Místku, kde dosahujeme dodnes výborné výsledky. Boli sme družstvo TJ Lokomotívy, ale od 2. ročníka hráme ako BVC. Stále sa držíme v prvej šestke z 36 tímov. Od tretieho ročníka organizáciu účasti po mne postupne prevzali Peter Jakubík a Zuzana Paláriková.
A čo plážový volejbal?
– Moje srdce si okrem halového volejbalu získal aj plážový volejbal, ktorému sa amatérsky venujem od roku 2006. Je to výborná letná kondičná príprava na halu. Od začiatku existencie plážového volejbalu v Čadci, ktorého nestorom je Ján Masný, som aj ja nejakou mierou prispela k jeho rozvoju. V súčasnosti nielen ako hráčka, ale aj ako funkcionárka BVC. Teší ma, že aj tento druh športu si získal svojich priaznivcov a naše turnaje sú známe nielen v Čadci, ale aj v iných regiónoch Slovenska a Čechách.
Počas dlhoročnej kariéry ste získali aj množstvo ocenení. Ktoré si ceníte najviac?
– Najväčším ocenením v mojej volejbalovej kariére je pre mňa morálne ocenenie od volejbalistiek, ktorým som s volejbalom nejako vstúpila do ich života – pomenovanie „volejbalová mama“. Druhé ocenenie, ktoré si veľmi vážim je cena „Najužitočnejšia hráčka“ v sérii plážového volejbalu v roku 2011, o ktorej rozhodli účastníci finálového turnaja.
Pred pár dňami ste sa dožili 55 rokov. Ako ste oslávili toto jubileum?
– Narodeniny som oslávila tak ako každý rok. S úsmevom na perách, s rodinou a s priateľmi volejbalistami. Akurát na torte, ktorú som dostala od mojich volejbalistiek, bolo tentokrát akosi viac sviečok.
Všetko toto, čo som spomínala, by som nedosiahla bez podpory mojej rodiny. Skĺbiť pracovné, materské, rodičovské, rodinné a športové povinnosti bolo náročné, niekedy až na hranici únosnosti. Ale ja som mala a mám šťastie – výborného, tolerantného manžela a super deti, ktoré sa tešili, že idú s maminou na tréning. Dcéra Kristína bola jednou z mojich hráčok a doteraz sa venuje volejbalu.
Otázka na záver. Čo by ste poradili mladým nádejným dievčatám, ktoré chcú začať s volejbalom?
– Verím, že dnešné deti si uvedomia, že im chceme len pomôcť. Veď pohyb je prirodzenou činnosťou človeka a oni túto prirodzenosť niekedy radšej odmietajú. Pravidelná športová činnosť si vyžaduje sebadisciplínu, lásku k danému športu a veľakrát aj odriekanie. Pri športovaní vyrastajú mladí ľudia telesne i duševne zdatní, získavajú vytrvalosť, rýchlosť, obratnosť a silu, čo môžu veľmi dobre využiť v prospech seba. Je pravda, že to ocenia a uvedomia si, až keď budú dospelí, ale my im prístup k tomu chceme umožniť.
