ČADCA. Tím HBK Čadca načal na jeseň svoju štvrtú sezónu v domácej hokejbalovej súťaži. Po splatení nováčikovskej dane a postupnom šplhaní tabuľkou končil predošlú sezónu na druhom mieste. Vo finále vtedy nestačil na skalitských juniorov, tí sa však do sezóny 2014/2015 neprihlásili. Trón teda čakal na nového kráľa.
Chalani obliekajúci červeno-zelené dresy patrili pred sezónou k favoritom na titul. Mali dostatok skúseností, viacerých lídrov, osvedčeného trénera, spoľahlivých hráčov na všetkých postoch. Keď k nim navyše počas sezóny prišla krásňanská dvojica Adam Greguš – Viliam Šurina, zdalo sa, že čadčianske ihrisko po dlhom čase zažije oslavy domácich. Výsledky zápasov v základnej časti však tomu nie úplne nasvedčovali.
S prehrami prišiel i zlom
„Na jeseň chlapci ešte dúfali a predpokladali, že majú na všetko čas. V jarnej časti zrazu zistili, že to tak nie je. Videli, že musia bojovať, pretože stačí jedno zaváhanie a môžu prísť o body. Avšak keď prišli na to, že musia zamakať v každom zápase, nielen v občasnom, tak sme už boli na štvrtom mieste a neostávalo nám iné, než čakať, kto bude náš súper,“ popisuje vývoj sezóny tréner Peter Jurga. Aj táto situácia však mala i svoju svetlú stránku. „Na jar sa to celé zlomilo. Nedá sa presne povedať, kedy nastal zlomový moment. Prišiel s uvedomením hráčov, že sú jeden tím. A je to kolektívny šport. Vtedy nastal najväčší zlom, vtedy prišli góly aj zaslúžené víťazstvá.“
Jedným z nových hráčov v tíme bol v tejto sezóne Adam Greguš. Statný hokejbalista, hrajúci zväčša na pozícii centra, bol podľa slov trénera Petra Jurgu i kapitána Marka Mravca jedným z ťahúňov družstva. S chalanmi z HBK Čadca sa poznal už dlhšie, na kamarátskych väzbách chceli postaviť aj spoluprácu na ihrisku. „Našou najsilnejšou zbraňou bolo, že sme sa v rozhodujúcich častiach zápasu dokázali spojiť ako tím. Či už sme potrebovali dotiahnuť skóre, dať góly alebo udržať náskok, vďaka tomu, že sme hrali tímovo, sa to podarilo. V kombinácii so spoľahlivým brankárom Matúšom Papajčíkom a dobrou obrannou hrou sa to pretavilo i do konečného úspechu.“
Zo štvrtého miesta do finále
HBK Čadca to nestavila len na jeden dres. Lídrov v tíme bolo viacero, navyše, pre úspech musel každý hráč zapadnúť na svoje miesto. Brankár Matúš Papajčík, ťahúň na ihrisku i na lavičke Juraj Housa, bratia Mravcovci, obranca Matej Kučák. Všetko odchovanci čadčianskeho CVČ, ktorí sú už niekoľko rokov pod vedením Petra Jurgu: „Juro Housa je hráč platný na oboch koncoch ihriska, vedel potiahnuť i podržať, v útoku aj v obrane. Maťo Kučák sa po dlhých rokoch našiel a je z neho skutočne kolektívny hráč, Marko Mravec vedel takisto potiahnuť celý tím. Jeho brat Filip sa časom tiež vypracoval na kvalitného hráča. Matúš Papajčík mal momenty, keď si zastal svoj post a podržal chalanov, inokedy zas oni podržali jeho.“ Skvelé individuality pripravené vydať zo seba maximum pre kolektívny úspech.
Po základnej časti sa HBK Čadca ocitla na štvrtom mieste v tabuľke. Systém zaručoval boje o medaily prvým dvom celkom v tabuľke, o ďalšie dve miesta sa pobili zvyšné štyri tímy. Čadca narazila na Hbk Devils Raková, s ktorou si dokázala poradiť pomerne rýchlo. Konečný stav série hranej na tri víťazné zápasy bol 3:0. V semifinále to však už bolo o inom. Najvyššie figurujúca Žilina sa netajila finálovými ambíciami, no domáci chceli kysucké finále. Tentoraz skončila séria 3:1 v ich prospech a po roku ich opäť čakali duely o zlato.
Finále proti kamarátom
Milošová Stars. Tím s viacerými hokejbalovými hviezdičkami, so skutočným zápalom pre hru, odetý v modrom. Dobrou správou pre nich bolo, že v posledných zápasoch mohol nastúpiť aj jeden z najlepších útočníkov súťaže Miroslav Rapant, ktorý sa zranil ešte na konci základnej časti. Už menej dobré bolo, že takmer všetky finálové stretnutia odohrali s minimom hráčov na striedačke.
„Chalani z Milošovej sú srdciari. Aj keď nastúpili na väčšinu zápasov v minimálnom počte, dokázali nás potrápiť. Som rád, že sme finálovú sériu odohrali práve s nimi, sú to šikovní chalani a v rámci súťaže je to jeden z tímov, s ktorým si mimo ihriska najviac rozumieme,“ povedal o svojich súperoch kapitán Marko Mravec. V podobnom duchu sa vyjadril aj tréner Jurga: „Na jednej strane som bol rád, že chlapci z Milošovej boli naším súperom. Zaslúžili si v tejto sezóne byť vo finále. Na druhej strane mi to bolo ľúto, pretože všetkých tých chalanov poznám, mám ich rád a sú mi zo všetkých mužstiev asi najbližší. Je to však hra, je to súboj. Ja verím tomu, že s chalanmi z Milošovej sa naše vzťahy nenarušia a že ak sa budúci rok dostanú do finále, tak získajú zlato. Ja im ho budem priať, pretože by si ho určite zaslúžili.“
Finálová séria po roku opäť skončila výsledkom 3:1 na zápasy. Tentoraz sa však už radovali červeno-zelení. Zaslúžene. Po štyroch rokoch prišiel čas aj na nich, aby si vychutnali majstrovské oslavy. A že reči o kamarátstve medzi aktérmi finále neboli iba rečami, ukázali aj chvíle po prebratí pohárov a medailí. Úspech slávili spoločne dva hlúčiky hráčov: modrí a červeno-zelení.
