Ľudia bez domova môžu nájsť útočisko už pätnásť rokov v Dome charity svätej Gianny na Kukučínovej ulici v Čadci. „Charita vznikla v roku 2000,“ hovorí Eva Ondrušková, vedúca charity. Najskôr v charite pracovali s ľuďmi, ktorí Kysucami len prechádzali.
„Väčšinou to boli muži, ktorí prichádzali z Čiech alebo Slováci, ktorí potom putovali ďalej po celom Slovensku.“ Po niekoľkých rokoch ale vznikla potreba zaoberať sa ľuďmi bez domova viac, pretože ich počet začal narastať.
“Vtedy sme vyhradili niektoré hodiny pre ľudí, ktorí prichádzali buď tak, že sa o charite dozvedeli alebo sme ich oslovovali a oni si potom vzájomne poodkazovali, prípadne ich k nám odporúčali úrady.“
Charita vtedy slúžila pre ľudí bez domova ako miesto prvého kontaktu – mohli si v nej oddýchnuť, umyť sa a oprať si svoje oblečenie a slúžila im počas dňa.
„Postupne sa počet ľudí bez domova zvyšoval, a boli to nie len muži, ale aj ženy a podobné centrum v iných mestách na Kysuciach nebolo.“ V dome charity sa začali postupne združovať ľudia z kysuckých dedín, ktorí nemali kam ísť. Práve to bolo impulzom na zriadenie útulku a následne nocľahárne.
V útulku majú desať žien
„Kapacitne sme obmedzovaní, útulok má nepretržitú prevádzku a momentálne v ňom máme desať žien. Majú oddelené priestory, svoj harmonogram práce a denný poriadok.“
Služby, ktoré im v dome poskytujú sú rovnaké ako majú ľudia, ktorí navštevujú dom cez deň - môžu využívať práčovňu, majú jedno teplé jedlo za deň, môžu sa umyť a oddýchnuť si a byť v charite nepretržite počas celého dňa.
„Rovnako sú zaradení aj do resocializačného programu, kde predávajú časopisy Nota bene a Cesta. „Naši obyvatelia vykonávajú aj aktivačné práce, niektorí sa zaradili aj do osemhodinového pracovného času a majú výnimku, že si tu môžu prísť po práci oddýchnuť a ostať v nízkoprahovom dennom centre, v ktorom platí zákaz požívanie alkoholu.“
Aj duchovná služba
Podľa slov vedúcej charity by požívanie alkoholu hrubo narúšalo chod nocľahárne, denného centra aj útulku. Tým, že sa v centre zdržujú ženy aj muži, by to bez tohto opatrenia bolo ešte náročnejšie.
Strechu nad hlavou v noci poskytuje nocľaháreň, ktorá je oddelená pre ženy a mužov. „Nocľaháreň má obmedzenú kapacitu pre päť žien a päť mužov, čo je, samozrejme, ťažké dodržať. Niekedy sme mali až dvadsať mužov a to väčšinou v období od jesene do jari, no vždy sme sa to snažili nejako vyriešiť.“
V priestoroch charity je aj kaplnka, v ktorej sa bezdomovci stretávajú na spoločnej modlitbe ruženca, po príchode z práce si môžu čas vyplniť aktivitami – čítanie, modlitba, debaty o zlepšení služieb, či politické debaty. Rovnako mávajú raz do mesiaca počas roka katechézy, ktoré pre obyvateľov domu pripravil kňaz.
Väčšinou sú to závislosti
Osudy ľudí bez domova, ktorí vyhľadali pomoc, sú rôzne. „Vo väčšine prípadov zohrala významnú rolu závislosť, z ktorej sa potom následne odvíja strata zamestnania, domova a strata rodinného spoločenstva.“
Pracovníci sa snažia po príchode človeka sprevádzať – najskôr sa postarajú o jeho základné potreby a postupne, keď sa oboznámi s priestorom a s pravidlami, riešia ďalšie jeho potreby.
„Všetko to závisí od konkrétneho človeka – ak sa chce skontaktovať s rodinou, zbaviť sa závislosti, nájsť si prácu. Nakoľko vám človek dovolí, natoľko sa mu venujete a sprevádzate ho.“
Väčšinou prídu bez dokladov a s dlhmi a exekúciou. „Asi sa ešte nestalo, že by prišiel niekto bez exekúcie a veľakrát sa o tom dozvieme až po niekoľkých mesiacoch, či rokoch.
Niektorí sa postavili na vlastné nohy
Svetlými výnimkami sú ženy, ktorým sa podarilo z domu odísť a osamostatniť. „Majú nájomné byty, poberajú dôchodky, vzdali sa alkoholu, prípadne sa im podarilo prekonať psychické ťažkosti.
Snažíme sa s nimi pracovať ako so seberovnými partnermi, uvedomujeme si, že to, že sú bez domova, sa môže stať hocikomu.“
Niekedy podľa slov vedúcej charity proces osamostatnenia trvá dlhšie a podarí sa len niektorým ženám, ale iní sa zase zbavia závislosti na alkohole a následne sa podarí nájsť pre nich miesto v domove dôchodcov. „Šancu dostane každý, zaslúži si ju, je dôležité dať im nádej, že sa jeho život môže zmeniť, zlepšiť.“
Súčasťou pomoci je aj spolupráca s mestami, obcami, s úradmi a s lekármi. Pomôcť však môžu aj bežní ľudia. „Charita sa nezaoberá deťmi, ale máme dobrovoľníkov, ktorí pracujú s rodinami, väčšinou rómskymi, ale aj s bielymi.
Väčšinou sú to matky s deťmi, ktoré ostali samy alebo manžel bez práce. Týmto konkrétnym rodinám zabezpečujú pomoc dobrovoľníci, ktorí im zoženú knihy, oblečenie alebo nábytok, niektorí ho ochotne aj dovezú a odvezú priamo do rodín.“
Mužské oblečenie ostáva priamo v charite. „Prijímame všetko mužské oblečenie – od spodnej bielizne, cez obuv až povrchný odev.“
Zasiahnuté všetky generácie
Problematika sa dotýka všetkých vekových skupín – od mladých dospelých ľudí až po dôchodcov. „Mali sme aj mladých osemnásťročných a potom aj sedemdesiatročných a osemdesiatročných.
Nárast počtu bezdomovcov je viazaný sezónne – v lete je ľudí bez domova viac, ale nedokážu prísť, možno je za tým hanba, no často aj závislosť na alkohole.
V zime ich prichýlime, keď je mráz, ale ďalej nemôžeme s nimi pracovať.“ Do Čadce prišli aj ľudia bez domova zo susedných krajín: z Poľska, z Česka ale aj z Nemecka, ale tí len prechádzajú, prípadne ich charita vráti späť do charity v ich rodnej krajine.
„Ľudia bez domova budú vždy, to nezlikvidujeme nikdy, našou úlohou je podať im pomocnú ruku, nezatracovať ich, nevyčítať im a rozvíjať ich vôľu a sprevádzať ich.“ Dôležité je nájsť každému človeku motiváciu a chuť pracovať na sebe a vidieť zmysel svojho života.
