Tomáš je v bdelej kóme, dnes maľuje obrazy

Tomáš Jurga z Čadce predtým nikdy nemaľoval. Jeho najväčšou záľubou boli vlaky a ich modely. Druhou vášňou boli autá. Neustále sa snažil vylepšovať ich, venoval sa najmä ich domácemu štvorkolesovému tátošovi. Práve ten sa mu stal osudným.

V rámci koncertu Kysučania Kysučanom, ktorý bude 14. marca v Dome kultúry v Čadci, sa uskutoční vernisáž obrazov s názvom Snívanie. Namaľoval ich Tomáš Jurga, bývalý pedagóg, ktorý po autonehode zostal v bdelej kóme. Ako 26-ročný mal autonehodu. Na zľadovatenej ceste dostal šmyk a narazil do odstaveného nákladného auta. Utrpel úraz hlavy a mozgu, mal zlomený krčný stavec, pomliaždený hrudník a brucho. Bol dva mesiace v hlbokej kóme, zostal v bdelej, po opuchu mozgu je ochrnutý a nerozpráva. Jeho príbeh svedčí o tom, akú obrovskú silu môže mať láska rodiny. Práve tá mu už deväť rokov pomáha žiť.

Článok pokračuje pod video reklamou

Už deväť rokov sa oň v noci stará obetavý brat

V júni bude mať Tomáš 35 rokov. Dnes by mal možno manželku, deti. Vyštudoval vysokú školu a začal pracovať ako učiteľ slovenčiny a telocviku. Teraz sa už deväť rokov stará o neho každú noc jeho 33-ročný brat Peter, ktorý pracuje ako riaditeľ Centra voľného času v Čadci. „Bývam v rodičovskom dome. Pre Tomáša sme urobili prístavbu, takže každý máme samostatnú bytovú jednotku, pritom sme pod jednou strechou. Brat bol v nemocnici zhruba šesť mesiacov a keďže naše zdravotníctvo neposkytuje žiadnu opateru takýmto pacientom, boli sme nútení zobrať ho domov,“ spomína.

Na margo domácej starostlivosti hovorí, že každý, kto sa staral o malé dieťa, alebo starého človeka vie, aké to je. „Je to každodenná hygiena, príprava mixovanej stravy, starostlivosť o sondu, cez ktorú prijíma potravu, či tracheu (otvor v krku slúžiaci na dýchanie), rehabilitačné cviky na posilňovanie svalstva a proti spasticite (porucha nervového a svalového systému). Nasleduje starostlivosť o pokožku a vlasy. Každé dve hodiny sa musí polohovať, aj v noci, aby nemal preležaniny. Za tých 9 rokov ich mal iba vtedy keď bol v nemocnici,“ vraví Peter.

Pomoc druhých je pre nich neoceniteľná

Počas dňa im pomáha opatrovateľka Jarka Škripková, ktorá má na starosti aj jeho dennú hygienu. Kŕmi ho, cvičí s ním a robí ďalšie potrebné úkony. „Je toho oveľa viac, ale o tom by sa dala písať kniha. Rehabilitačná sestra Jarmila Bukovanová mu niekoľkokrát do týždňa pomáha s pohybovým aparátom. Raz do týždňa príde pani Anna Kadlečíková, ktorá sa snaží brata naučiť komunikovať aj prostredníctvom malieb. V tom jej čiastočne pomáha aj psychológ Daniel Kotrč. Gitka Korchaňová, pracovníčka agentúry pre domácu opatrovateľskú starostlivosť, zasa pomôže, keď treba pichnúť infúzie, alebo injekcie. Miroslav Pizlo a Veronika Kuchyňarová sú náhradní opatrovatelia. Všetci títo ľudia sa cez deň počas celého týždňa starajú o Tomáša. Jeho všeobecná lekárka Margita Čechová takisto celej našej rodine neuveriteľne pomáha,“ cení si pomoc všetkých Peter.

Naučil sa veci, o ktorých ani nesníval

Popoludní sa o Tomáša starajú rodičia. Dovtedy, kým nepríde Peter. „Ja chodievam z práce väčšinou po 20-tej hodine a potom preberám starostlivosť. Každý deň robím 12 až 14 hodín, takže takto máme podelenú starostlivosť. Večer a v noci treba väčšinou brata len polohovať, aby nemal dekubity. To znamená stávať každé 2 až 3 hodiny. Pokiaľ je potrebné ho odsávať, alebo sledovať telesnú teplotu, prípadne dávať zábaly, človek musí niekedy vstať aj tridsaťkrát za noc. Za tie roky som sa naučil meniť aj tracheostomickú kanylu a iné veci, o ktorých sa mi ani nesnívalo.“

Vraví, že túto starostlivosť berie už ako súčasť života. „Viem však, že do budúcna, ak by som si chcel založiť vlastnú rodinu, to bude problém. Aj rodičia starnú a bude to pre nich čoraz ťažšie postarať sa o syna. Ja zatiaľ nemám problém pomáhať bratovi, aj im. Napokon, tak ma vychovali, že druhým treba pomáhať. A snažím sa všetko dobré, čo ma naučili, aj zužitkovať. Dostal som veľakrát otázku, prečo to robím a ja sa vždy opýtam a prečo nie? Ty by si to neurobil pre rodinu? Je naozaj na zamyslenie, aké ma niekedy človek priority. Nová kuchynská linka či auto v garáži vám rodinu neurobia. Druhá vec, čo ma zaráža, je náš zdravotnícky systém a zdravotné pomôcky. Častokrát sú neuveriteľne drahé a pritom neskutočne nekvalitné. Pozeráme na predražené tendre v nemocniciach, ale pritom preplácame základné veci,“ konštatuje.

Láska k rodine je vraj zo všetkých ušľachtilých ľudských citov tým najčastejším, najpevnejším a najviac blahodarne pôsobí na život každého z nás. „Treba zdvihnúť hlavu a isť ďalej. Treba bojovať a nie sa vzdávať, hľadať možnosti. Nie je sa čím chváliť, ani čo obdivovať. Je veľa ľudí a rodín, čo majú oveľa väčšie starosti, ktoré sú častokrát existenčné. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie,“ dodáva so skromnosťou Peter.