Krásnym príkladom ako sa môže človek dožiť stojeden rokov, pritom nebedákať nad osudom, ale tešiť sa z toho, čo dosiahol, je babka Veronika Latková z Podvysokej, ktorá je najstaršou obyvateľkou obce. Vo štvrtok 3. marca oslávila 101. narodeniny. Pogratulovať jej prišli aj pracovníčky obecného úradu Iveta Comorková, Mária Pureková spolu so starostom Milanom Matlákom. Priniesli jej kyticu, v ktorej dominovali krásne červené ruže a ľalie. Tento rok už ich farbu videla.
„Moja mama dostala pred dvadsiatimi rokmi šedý zákal a krvácalo jej očné pozadie. Vtedy nám povedali, že je to neoperovateľné, máme očakávať, že postupne stratí zrak. Operácie tohto druhu prestali robiť, lekári nemali dobré výsledky, niektorí pacienti po zákroku zostali slepí. Tak sme vtedy rezignovali,“ hovorí dcéra Mária, ktorá sa o svoju mamu s láskou stará.
„Celý život milovala kvety. Keď vlani dostala na sté narodeniny množstvo kytíc, a ona ich nevidela, stislo mi srdce. Nedalo mi to a tak som išla za jej očnou lekárkou v Čadci. Keďže ona operácie nerobí, odporučila nás do Žiliny. Zavolala som do tamojšej nemocnice. A viete čo mi povedali? Že máme čakať. Stratila som reč. Veď som im povedala, aký má pacientka vek a oni ju chceli dať do „poradovníka“. Je to kuriózne. Človek by nad tým plakal, ale aj sa smial. Iné to bolo v súkromnej klinike. Tam nám primárka Mária Molnárová povedala, že to bude pre nich veľká česť operovať tak starého človeka, pacienta v takom veku vraj nemali. Nechceli ani zaplatiť. Zachovali sa skutočne skvelo. Mama mala šedý zákal a krvácanie očného pozadia. Pri operácii dostala vnútroočné šošovky. Jedno oko sa však už zachrániť nedalo. Dnes vidí asi tak na pol metra. Najviac ma teší, že kvety, ktoré teraz dostala, už mohla nielen ovoňať, ale aj obdivovať ich krásu“ teší sa Mária.
Istá východná múdrosť hovorí, že krásne je všetko, na čo sa pozeráme s láskou. Čím väčšmi máme radi svet, tým sa nám zdá krajším. Potvrdiť to môže aj babka Veronika. Keď chcela vidieť krajší svet, pozrela sa s láskou na svoje kvety, ktoré pestovala v záhradke. Dcéra spomína, že im venovala každú voľnú chvíľu. Tešila sa, keď spod snehu vykukli prvé snežienky, milovala azalky, tulipány. „My sme v záhrade už pred vyše päťdesiatimi rokmi pestovali holandské gladioly, ktoré boli vtedy ešte v tejto oblasti neznáme,“ hovorí. Veronika Latková si aj takýmto spôsobom vedela spríjemniť a skrášliť svoj ťažký život.
Zostala jej len mamička
Veronika sa narodila v Turzovke – Vyšnom konci do rodiny Kupšíkovcov. Otec jej zahynul počas prvej svetovej vojny. Bojoval v Albánsku, kde dostal maláriu, zomrel v nemocnici v Juhoslávii. Pochovali ho na vojenskom cintoríne v Belehrade. Starosť o tri deti zostali na pleciach matky – vdovy. Jeho dcérka mala vtedy len desať mesiacov.
V roku 1935 sa vydala za Jozefa Latku z Podvysokej, kde sa po sobáši presťahovala. Jej manžel bol prvým predsedom JRD, politická mašinéria vtedajších rokov však zapríčinila, že skončil ako baník. Svoju ženu, s ktorou mal tri deti, navždy opustil pred 34 rokmi. Babka Veronika už 31 rokov žije v Podvysokej u najmladšej dcéry Márie a zaťa Milana. Radosť jej robia aj jej dve vnučky. Beátka je lekárka – internistka, býva v Novom Jičíne, Gabika je zverolekárka, žije v Podvysokej. Svoju babku navštevujú pri každej možnej príležitosti. „Nedávno jej priniesli nahrávky rozprávok, dali slúchadlá a ona počúvala,“ smeje sa dcéra.
Ako vraví, mama veľmi pekne vyšívala a štrikovala. „No a čo dodnes neviem pochopiť, bolo jej žehlenie. Na bielizni by ste nenašli jeden záhyb, bolo to skrátka dokonalé. Dnes nepomôžu ani tie najmodernejšie žehličky,“ konštatuje.
Do dôchodku sa neponáhľala
Z prítomnosti najstaršej členky rodiny sa všetci tešia. Tá ich svojimi spomienkami dokáže rozveseliť, ale i vohnať slzy do očí. Starká často hovorí o tom, ako ťažko musela pracovať. Napríklad na družstve, kde ručne dojila 25 kráv. Musela ich nakŕmiť, odviezť na pašu, na fúriku vyviezť hnoj, z potoka nanosiť kýble s vodou, každé ráno odniesť na chrbte niekoľko 25-litrových kanvíc s mliekom až k ceste, kde čakalo mliekarenské auto. Neskôr sa zamestnala v Tesle v Rožnove pod Radhoštem. Keď fabrika postavila svoj závod v Podvysokej, pracovala tam až do svojich 60-tich rokov. Napriek tomu, že vek odchodu do dôchodku bol vtedy podstatne nižší, než v súčasnosti. Mala svoju prácu skrátka rada.
Dnes sa teší na stretnutia s kamarátkou a bývalou spolupracovníčkou, ktorá je síce mladšia, no tento fakt veľkú úlohu nezohráva. Veronika má na krku stojeden rokov, no jej myslenie tomu nezodpovedá. Svojou pamäťou vie ohúriť a rozprávaním očariť. Verným kamarátom a dobrým poslucháčom je aj perzský kocúr Oliver, ktorý síce návštevy a cudzích ľudí príliš „nemusí“, no miluje svoj „pelíšek“ na babkinej posteli.
Apetít jej nechýba
Dcéra si pochvaľuje, že mame zatiaľ apetít nechýba. Rada sa naje, nepohrdne ani rezňom a zemiakovým šalátom. Pochutí si na sedliackej kapuste, zemiakoch s mliekom, má rada ovocie i jogurty. „Veľmi rada má polievky, na obed je to, čo aj ostatní,“ hovorí Mária. Spomína, že keď mala mama 57 rokov, museli jej operovať žlčník. „Vybrali jej 157 kameňov, niektoré sa však nedali a tak s nimi žije naďalej. Lekár jej vtedy radil, aby sa vyvarovala niektorých jedál. Takže dbáme aj na to, ale diétu určite nedrží,“ smeje sa. Za čo vďačí svojej dlhovekosti starká nevie a ani nad tým nepremýšľa. Žije v rodine, ktorá ju miluje a s láskou sa o ňu stará.
Pomôže tvrdá práca aj zdravá strava
Najmä viera je podľa prieskumu, na ktorom sa v minulosti zúčastnilo v zahraničí sto ľudí vo veku medzi 100 a 104 rokov, považovaná za najvýraznejšie faktory ovplyvňujúce dlhovekosť. Dvadsaťtri percent opýtaných sa zhodlo, že im pomohla viac ako gény či dobrá zdravotná starostlivosť. Okrem toho vraj za svoj dlhý vek vďačia tvrdej práci, zdravej strave a dobrému a poctivému životu.
Okolo 13 percent vyjadrilo ľútosť nad tým, že viac necestovalo. Deväť percent by bolo bývalo radšej menej pracovalo a šesť percent si myslelo, že malo viac času venovať svojim rodinám. Z ďalšieho prieskumu, ktorý vypracovala istá zahraničná spoločnosť, poskytujúca starostlivosť postihnutým a chronicky chorým pacientom, vyplýva, že 30 percent 100-ročných ľudí považuje založenie rodiny za najväčší životný úspech, kým 20 percent si viac cení kariéru. O slávnej „stovke“ snívajú mnohí.
Len malé percento však robí skutočne niečo pre to, aby sa tohto požehnaného veku dožilo. Zaručený recept na dlhovekosť vraj neexistuje. Pod to, koľko rokov sa dožijeme, sa údajne podpisujú viaceré okolnosti. Druhou podmienkou je vyhýbanie sa nehodám a úrazom, pretože aj s tou najlepšiu dlhovekou prognózou môže človek po nepeknom páde skončiť svoj život predčasne.
