Manželia Remišovci počas svojich výprav za dobrodružstvom nepotrebovali na prespanie hotel či penzión. Verným spoločníkom im bol 25-ročný Bronco, prezývaný aj Bronchitída. Hacka & Remčo je párik cestovateľských dobrodruhov.
Odmietajú tráviť dovolenky na ležadlách v hotelových rezortoch, láka ich niečo iné. Autoturistické cestovateľské začiatky sa u Zuzky (predtým Hacekovej) z Kysuckého Nového Mesta a Martina Remiša zo Žiliny spájajú s obdobím, keď začali študovať na vysokej škole.
„Túžbu spoznávať nové obzory sme už počas prvých letných prázdnin jednoducho nemohli ignorovať. Rozhodnutie bolo rýchle a spontánne. Štyria sme sadli do auta a bez väčšieho plánovania sme smerovali na jadranské pobrežie,“ spomína sympatická dvojica. Najbližšie more im umožnilo zažiť pocit slobody z cestovania a prinieslo aspoň malý, avšak vtedy pre nich dostatočný závan dobrodružstva. „Prvé cesty boli v štýle šetrenia nákladov, čo znamenalo ubytovanie v kempe. To však bola pre nás skôr odmena, ako nutné zlo. Do tohto spôsobu ubytovania sme sa zamilovali,“ prezradili.
Cestovanie autom sa im dostalo pod kožu
Začali pridávať rýchle výlety na výstavy v Benátkach, v Miláne a cestovanie autom sa im stále viac a viac dostávalo pod kožu. Auto bolo ich druhým domovom, keďže väčšiu časť nocí spávali skrútení na predných sedadlách.
„Neskôr sme začali cestovať už len ako pár, bez komplicov. Na jednej strane preto, že časom sa pre našich známych stal tento spôsob dovolenky príliš nepohodlný a postupne uprednostňovali skôr pobyt v turistickom rezorte a hotelovej izbe. Na druhej strane, ako sa hovorí: „Ve dvou se to lépe táhne.“ Okrem toho sa v osobnom aute počas cesty lepšie vyspia dvaja, ako štyria,“ smejú sa.
Letné dovolenky a výlety tohto typu sa stali pre pár Zuzku a Martina, ktorý už má v súčasnosti prívlastok „manželský“, drogou. Láka ich objavovať skryté zákutia, byť každý deň na inom mieste, nebyť viazaný na žiadne ubytovanie, zažiť aj odvrátenú tvár letovísk, skúsiť, čo ponúka svet cestovateľom bez plánu.
Keď sa ide na „vlastnú päsť“
„Takto sme postupne spoznali celú Francúzsku a Ligurskú riviéru, Korziku, jadranské pobrežie a pobrežie Čiernej Hory či Španielsko. A práve tam sme prvýkrát spoznali aj nevýhody cestovania autom. Namiesto toho, aby sme z Valencie pokračovali v ďalšom putovaní po krásach Španielska a Portugalska, vracali sme sa expresne domov s rozbitým oknom, vykradnutým autom, bez dokladov, len s 5 eurami vo vačku. Áno, aj o tomto je cestovanie na vlastnú päsť po miestach, ktoré nepoznáte,“ prezrádzajú.
Ak si myslíte, že ich to odradilo, mýlite sa. Práve naopak! Poučení o nástrahách a zocelení si kúpili na naše pomery trošku netradičné „cestovateľské približovadlo“. Vraj išlo o Martinov detský sen. Týmto čudom bol Ford Bronco. Auto vyrobené v americkom Michigane, ktoré asi nikdy netušilo, že raz bude spoznávať krásy a zákutia európskych úzkych uličiek.
„Naša „Bronchitída“ dostala základné expedičné vybavenie a zopár komfort zvyšujúcich vecičiek. Ale tie pre nás znamenali obrovskú zmenu. V kempe sedíme na stoličkách, nie na deke, obedujeme pri rozkladacom stole a nie na zemi, časom dokonca pribudla markíza, ktorá nás chránila pred slnkom, dažďom a ako sa ostatní často smiali, aj pred hviezdami. No a najlepšia časť nášho vybavenia bol strešný stan s 10 cm hrubým matracom, ktorý sme zohnali od poľovníka a preto má farebné prevedenie, ktoré mu v lese alebo korunách stromov dodáva efekt neviditeľnosti,“ smejú sa.
V lete 2013 sa rozhodli spoznať Taliansko, respektíve Sardíniu a Kalábriu, v nasledujúcom roku vyrazili na veľkú expedíciu po strednej Ázii.
Prípravy im trvali pol roka
„Už sú to dva roky, zdá sa mi to ako v minulom živote, keď sme sa rozhodli, že je načase vidieť aj iný kúsok zeme. Po šesťmesačných prípravách sme vyrazili na našu prvú veľkú expedíciu. Zjednodušene by sa dalo povedať, že sme nastúpili do auta a za 148 dní sme prešli 10 krajín Strednej Ázie. Celú cestu sme absolvovali na našom, vtedy 23-ročnom, už spomínanom aute Ford Bronco, spali sme v strešnom stane a prešli vyše 25 000 km.
Začiatok nebol nijako pozitívny, hneď 30 km za Bratislavou malo prvú poruchu. Kúdole bieleho dymu, ktoré sme zbadali v spätnom zrkadle, neveštili nič dobré. A keďže porucha sa nezvládla odstrániť samovoľne, nevyhli sme sa servisu v Srbsku a následne v Turecku,“ spomína Zuzka.
Gruzínsko ich privítalo niekoľkohodinovým čakaním na hranici, ale krása Kaukazu to vraj všetko vynahradila. „Bujná vegetácia, ulice plné dobytka, veselí policajti, ktorí vás zo všetkého najradšej prídu opiť. Spoľahlivosť Bronca sme tu odskúšali na viacerých offroadových trasách, vrátane cesty do Omala, ktorá patrí medzi najnebezpečnejšie cesty sveta.“ Ubytovanie v Gruzínksu si ich akosi našlo samo: „Situácia, ktorú na Slovensku už nezažijete. Len na chvíľu sme zastavili pred bránou, zatvárili sa bezradne a tri úžasné bábušky nás bez zaváhania prichýlili. Kempovanie na dvore s domácim šašlíkom, zasvätenie do zvykov a tradícií, ochutnávka brandy Ararat a na záver obrovský ohňostroj. Pred odchodom sme 80 ročnej Sirush predstavili facebook a odvtedy sme s nimi v kontakte.“
Vyrobili si vlastný baraní koberec
V Azerbajdžane ich po 5 minútovej známosti pozval k sebe moslim Rashad. „Našťastie sme neodolali a vďaka tomu nespomíname len na vyprahnutú stránku tohto kúska zeme, hypermoderné predražené Baku a nedocenené bahenné sopky v Gobustane, ale aj na pravú moslimskú svadbu so 600 hosťami, ktorá začínala zbesilou auto-naháňačkou centrom mesta a za plnej premávky,“ pokračuje v rozprávaní Zuzana.
Kazachstan si pre nich pripravil neexistujúce cesty a obchádzku v dĺžke vyše 2000 km rozpálenou stepou. „Do Bajkonuru nás nepustili, tak sme si aspoň dosýta ponaháňali ťavy po púšti.“
Kirgizsko si užili naplno. „Spriatelili sme sa s miestnym maliarom Ibrahimom, ktorý nám na rozlúčku namaľoval obraz. Svaly sme si ponamáhali na niekoľkých vysokohorských túrach, vyrobili sme vlastný baraní koberec a prešli kurzom stavania júrt – typických obydlí kočovných kmeňov. Na národných nomádskych hrách sme povzbudzovali mužstvo Kirgizska v hre Buzkaši, kde ako lopta slúži torzo tela kozla. Pred začiatkom zápasu dovedú chudáka kozla doprostred arény a za burácania tribún mu rýchlym rezom oddelia hlavu a nohy od tela. Všetky rany zašijú a „lopta“ je na svete.“
Po Ašgabáde chodili s otvorenými ústami
Najsrdečnejších ľudí stretli v horách Pamiru v Tadžikistane. „Ľudia tam nemajú nič a pritom majú oveľa viac, ako ktokoľvek z nás. Drsné podmienky pre život im nebránia celý deň sa usmievať a podať pomocnú ruku. Aj nám, keď sme s hlavou v smútku zistili, že nám praskla benzínová nádrž. V rozvinutej časti Tadžikistanu nás ale neobišli zdrogované tváre, fušerskí mechanici a jeden z najnebezpečnejších tunelov sveta.“
Pri vstupe do Uzbekistanu absolvovali tú najdetailnejšiu hraničnú prehliadku. Nežnejšia polovička zhodila dokonca aj tričko. No hneď v prvom meste ich očarila nádherná islamská architektúra. Mešity, minarety a pestrofarebné medresy – bývalé školy, kde sa chlapci učili korán.
„Na tradičných bazároch, ktoré vznikli ešte za čias Hodvábnej cesty a Marca Pola, zoženiete úplne všetko: hodvábne šatky, koberce, ale aj kravskú nohu, či mahagónovú posteľ. V Buchare sme sa vďaka pánovi domácemu zamilovali do granátových jabĺk a absolvovali kurz varenia národného jedla – plov.“
Ako ďalej spomínajú, v Ašgabáde, hlavnom meste Turkménska, 7 dní chodili s otvorenými ústami. „Ani prívlastok bizarný by ho dostatočne nevystihol. Prázdne predimenzované bulváre, všetky budovy, nadchody a podchody vystavané z bieleho mramoru. Podozrivo disciplinovaná doprava, neprehliadnuteľná záľuba v LED pásoch, a všade, kam sa človek pozrie, tajní i menej tajní policajti. Kult osobnosti pomáhajú dotvoriť sochy milovaného prezidenta z čistého zlata takmer na každom rohu, alebo obrazy, kde je diktátor vo photoshopovom objatí šťastných obyvateľov.“
Čerešnička na torte
Čerešničkou na torte bol, ako vravi, Irán. Už len zahaľovať si všetky časti tela, tak, ako to prikazuje zákon, spôsobovalo „Hacke“ mierne problémy. A rozprávať, len keď vás vyzvú, to bol, ako prezrádza Martin, alias Remčo, pre ňu horor. „Ale všetko jej to vynahradili tri dni na pláži v Perzskom zálive, preteky s ťavami, skateboarding na soľnom jazere a neuveriteľné zrkadlové paláce zosnulých imámov,“ hovorí.
Počas troch týždňov v Iráne však toho zažili oveľa viac. Opäť im praskla benzínová nádrž, kempovali vedľa protileteckej základne a snažili sa presvedčiť uniformovaného dôstojníka so samopalom, že Sovietsky zväz už skutočne padol.
„Zrazu sme si uvedomili, že expedícia sa chýli ku koncu a hranice Slovenska sa nezadržateľne blížia. Dá sa povedať, že rodičom sme dorazili priamo pod vianočný stromček a s hlavou zaplnenou neuveriteľnými zážitkami sme sa snažili opäť sa zapojiť do bežného života. Počas roka sme absolvovali niekoľko fotoprezentácií v rôznych mestách po Slovensku aj v Čechách, ale vyrozprávať príbehy z piatich mesiacov počas dvoch hodín skutočne nie je možné. Práve preto plánujeme vydať knižný cestopis, kde budú okrem všetkých zážitkov aj užitočné rady a tipy pre ďalších cestovateľov,“ vravia manželia.
Vydajú sa aj do sibírskej divočiny
Už sú doma vyše roka a pri pohľade na mapu sa im opäť začínajú zapaľovať lýtka. „Nám dvom ale veľa netreba, stačilo pár dní a plán je na svete. Už v máji vyrážame cez Bielorusko, Mongolsko a Rusko na Sibír a otočíme sa až na brehu Tichého oceánu,“ hovoria o ďalších plánoch.
Čakajú ich mongolské kočovné kmene, netradičné miesta sibírskej divočiny. „Tiež BAM road, Road of bones a veľa tajných zákutí, zlých odbočiek, nezdolateľných mostov a ... nechajte sa prekvapiť. Do mája je ešte potrebné toho veľa vybaviť. Stále zháňame sponzorov a okrem toho sa sústreďujeme najmä na prestavbu Bronca. Je to síce už 25-ročný veterán, ale doma ho predsa nechať nemôžeme. Opäť máme v pláne, že nás cez drsné podmienky Sibíri úspešne dovezie do cieľa,“ dodávajú.
Ak ste zvedaví, či je možné, aby obyčajný Slovák prežil sibírsku divočinu, či dokáže Mongol šoférovať Bronco a aké to je, byť každý deň na inom mieste a pritom stále v jednom aute, môžete ich cestovanie sledovať aj na ich FB Bronco namiesto hotela. Veríme, že sa im vydarí aj táto expedícia a Bronco –Bronchitída, vydrží. Známy výrok Karla Ludwiga Börna hovorí: „Ak chcete poznať našu vlasť a naučiť sa ju milovať, cestujte do cudzích krajín.“ Hacka & Remčo to na základe doterajších cestovateľských skúseností môžu len potvrdiť.
Finále hry Buzkaši a kirgizskí fanúšikovia v ľudových klobúčikoch. FOTO: ARCHÍV HACKA & REMČO
Kurz varenia uzbeckého národného jedla - plov, Buchara, Uzbekistan. FOTO: ARCHÍV HACKA & REMČO
Jaky v Pamíre v Tadžikistane. FOTO: ARCHÍV HACKA & REMČO
Lesný ranger, národný park Sary chelek v Kirgizsku. FOTO: ARCHÍV HACKA & REMČO
Mal to byť najvyšší minaret sveta ale jeho zadávateľ zomrel, Khiva v Uzbekistane.
FOTO: ARCHÍV HACKA & REMČO
Pamírske deti. FOTO: ARCHÍV HACKA & REMČO
Kempovanie pod Kaukazom nad dedinou Ushguli. FOTO: ARCHÍV HACKA & REMČO