
Seriál o (NE)obyčajných ženách z nášho regiónu.
Ako sa vyvíjala vaša cesta odvtedy, ako ste opustili Kysuce?
V Banskej Bystrici som študovala politológiu. Bavila ma politika a veci verejné. Reálne som však v Banskej Bystrici bola prvý rok a potom som si vybavila individuálny študijný plán, vďaka ktorému som ďalšie štyri roky buď stážovala, alebo bola v zahraničí ako dobrovoľníčka. Ešte počas školy som začala chodiť do utečeneckých táborov.

Pri tom by som sa rada pristavila. Ako ste sa dostali do táborov?
Úplnou náhodou. Mala som ísť na tri mesiace do Talianska, z troch mesiacov bol nakoniec rok a tri mesiace. Náhodou som sa spoznala s človekom z Talianska, ktorý pracoval v migračnom centre. Hovorila som mu, ako ma situácia v Európe trápi, že pomoc je nesystematická a ľudia trpia.
On mi na to povedal, že nech sa k nim pridám a od tohto stretnutia som si dala dokopy veci v škole, povedala to mame, ktorá bola z toho hotová (smiech) a odišla som. Tri mesiace som bola v Taliansku a zvyšok som bola rôzne v Grécku, Srbsku, Macedónsku, Chorvátsku, Maďarsku.
Čomu ste sa tam venovali? Pre mladého človeka je to úplné vyjdenie z komfortnej zóny.
Distribuovali sme pripravené balíčky so základnými hygienickými potrebami alebo so základným oblečením.
Bola to doba, kedy sa akurát riešili kvóty a nevedelo sa, či utečenci budú rozdelení do iných európskych krajín, alebo ostanú v Taliansku, a my sme sa im tam snažili dávať prvú pomoc. Zároveň sme sa snažili, pokiaľ mal niekto dokument z univerzity, zo zamestnania, spolupracovať s tlmočníkmi, prekladať tie dokumenty, aby ak získajú azyl, vedeli dokumenty predložiť.

Utečenci sú ľudia, ktorí mali len menej šťastia ako my. Ako to odkomunikovať, aby nevznikala nenávisť?
Ťažko. Rozumiem ľuďom v tom, že ak sú masírovaní divnými informáciami zo strany iných typov médií, vrcholovými politikmi, ktorí strach v spoločnosti ešte podporujú, nedôverujú. Chápem, že bežný človek, ktorý nemá čas dve hodiny denne čítať noviny a vycestovať takto niekde do tábora, sa bojí. Je však zodpovednosť ľudí, aby získavali informácie z viacerých zdrojov.
Za celú dobu sa mi nestalo vôbec nič zlé. Reálne sa cítim viac ohrozená v piatok večer v Bratislave ako v pätnásťtisícovom utečeneckom tábore. Čím nechcem povedať, že tam nie sú ľudia, ktorí by nikdy nikomu nespravili niečo zlé, no pre mňa je to silný signál, že som niekde bola rok a tri mesiace a za celú dobu som nemala žiadnu zlú skúsenosť.