Dva dni po vyjdení týždenníka MY Kysuce číslo 22 sa mi podarilo nájsť niekoľko takýchto driečnych hríbov. Bolo to presne 11. júna pod Veľkou Račou.

Vysoké denné teploty a pomerne chladné noci rast húb veľmi nepodporujú. Mal som však informáciu od kamaráta Jaroslava Greguša z Turzovky, ktorý býva na turkovskej ceste, že jeho sused a dobrý kamarát Ján Učník už niekoľko kozákov-sivákov našiel. Keďže Ján je právom zaraďovaný medzi elitných hubárov v hornej časti makovskej doliny, uveril som. Veď v chlapčenských rokoch som ho na grape v Turzovke na Vyšnom konci do hubárčiny tak trošku zaúčal. Chlapčisko to bolo učenlivé.
Niektorí neskúsení hubári tento druh hríbov nezbierajú. Odborný názov je hríb zrnitohlúbikový. Prívlastky kozák, sivák majú v niektorých častiach, najmä na Kysuciach. Dorastajú až do výšky 15 centimetrov.
Hríb zrnitohlúbikový je výborná jedlá huba. Rastie od júna do novembra. Mne sa ho podarilo pred dvomi rokmi nájsť aj 2. decembra.
Rastie predovšetkým v ihličnatých lesoch. Zriedkavo v listnatých skulptúrach. Častejšie v horských a podhorských krajoch. Väčšinou býva hlavička sfarbená do tmavohneda – až s červeným nádychom. Povrch má takmer zamatový. Pri prekrojení hlavičky alebo nožičky dužina v krátkom čase takmer okamžite zmodráva. Sinie. Je to vlastnosť charakteristická pre hríb zrnitohlúbikový.

Niektorí hubárski fajnšmekri mu pri príprave viacerých jedál dávajú prednosť, napríklad pred hríbom smrekovým alebo pred kuriatkami.
Dôvod je jednoduchý, jeho konzistencia. Je hutnejší ako napríklad dubák. Nerozvarí sa tak, hoci je dobre ho radšej dlhšie povariť. Potom sa z neho pripravujú rôzne druhy omáčok, jednoduchých prívarkov alebo neodolateľná praženička. Pri konzumácií tejto huby sa vytvára v ústach dojem, akoby bola chrumkavá. Mňam.
Niekedy si povieme o správaní sa v prírode, aby sme si neustále uvedomovali jej nedozerný význam. Príroda je ten najkrajší a najzmysluplnejší chrám, ktorý nás obdarúva na každom kroku. Vie ulahodiť oku, potešiť žalúdok, pohladiť dušu.
Plným priehrštím príroda rozdáva a dodáva človeku tú najfajnovejšiu, tak potrebnú energiu, ktorá sa musí neustále dobíjať. Vážme si ju a chráňme pri každom dotyku s ňou.
Autor: Peter Malicher