Mladý autor divadelnej hry: Najväčšia krása života je v jeho rozmanitosti

„Jedného dňa som si ľahol do trávy a zastavil. Na bielom plátne oblakov na oblohe som si premietol spomienky z budúcnosti, vízie do minulosti a reprízu prítomnosti. Práve tento moment bol námetom na túto divadelnú hru,“ prezradil Viliam Kubla, autor a režisér divadelnej hry Tváre.

Nápad napísať divadelnú hru bol dlhodobý sen, ktorý čakal na inšpiráciu alebo to bol skôr impulz s rýchlou realizáciou?

Bol to rýchly impulz s dlhou realizáciou.

Pôsobil som v divadelnom súbore Eva, kde mi však niekedy robilo problém zžiť sa s postavou, hovoril som si, že by bolo skvelé niekedy hrať sám seba a teda nemusieť nič hrať. Neskôr som zistil, že ma oveľa viac baví tvoriť divadlo ako priamo hrať. Ďakujem zakladateľke súboru Eve Matysovej za príležitosť.

Prečo Tváre?

Na každom človeku je najšpecifickejšia jeho tvár. Prišla doba, kedy spolu ľudia menej komunikujú a viac súdia. A súdia ľudí na základe výrazu tváre a správania. Ide o to, či majú ľudia na sebe masku, či sa na niečo hráme alebo sme sami sebou.

Vy si myslíte, že toto je naozaj problém dnešnej doby? Nemáte pocit, že práve teraz je spoločnosť otvorenejšia ako pár rokov dozadu?

Nie, nemyslím si.

Divadelná hra Tváre (zdroj: archív VK)

Viete si predstaviť, že by vaša hra mala celoslovenský úspech a vašu postavu, vás, by mal hrať niekto iný?

Vedel by som si to predstaviť, samozrejme. Taký bol aj pôvodný plán, ja som chcel len režírovať. Ale nenašiel som žiadnu adekvátnu náhradu, nikto ma zahrať nechcel. Je to iné, keď sa s tými ľuďmi priamo poznáte. V súbore sme výborný kolektív, chápem, že ma nechceli hrať.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ochotník: Rodičia sa ma báli pustiť do sveta, aby som niečo nevyviedol Čítajte 

Hra je inšpirovaná vašim životom. O čom teda je?

Je to príbeh chlapca, ktorý sa zamotá do zlých vecí. Motá sa v temnejšej stránke mladosti a zahadzuje svoj talent. Tváre sú práve ľudia, ktorí sa ho snažia naviezť na tú správnu cestu. Nie však tlakom ale usmernením.

Mojim zámerom bolo, aby príbeh skončil otvorene a tak to aj je. Inšpirované mnou je to v tom, že vždy keď sa nájdem, tak sa pre istotu stratím, aby som sa uistil, že som sa našiel. Postupom času ako dospievam, vnímam, že sa už nepotrebujem strácať.

Ako sa hlavná postava snaží vymaniť zo svojich nerestí?

Cez to usmernenie a lásku. Príbeh sa odohráva v divadle, kde hlavná postava spozná dievča, do ktorého sa zamiluje.

Postavy vašich priateľov v hre stvárňujú vaši skutoční priatelia z divadelného súboru EVA. Takže vlastne všetci hráte sami seba. Ako ste ale vybrali postavu priateľky?

Tak nejak prirodzene. Preto sa to volá tváre a nie tvár, aby mohol byť každý sám sebou, aj keď hrá. Na realizáciu hry sme mali iba päť týždňov, improvizácia tvorí veľkú časť predstavenia.

Nie je to moja divadelná hra, je to hra nás všetkých. Poďakovanie za pomoc pri režírovaní patrí Anette Masarykovej a Pavlovi Prevarovi. Za choreografie, ktoré ešte väčšmi utvorili atmosféru predstavenia ďakujem Tatiane Trnkovej.