Osobnosť Žilinského kraja Juraj Šerík odovzdáva drotársky fortieľ ďalším generáciám

Drotársky majster Juraj Šerík je osobnosťou Žilinského kraja (13 fotografií)

MARTIN, DLHÉ POLE. V Národnom dome v Martine pribudli do siene slávy Žilinskej župy ďalšie vzácne osobnosti. Z rúk predsedníčky ŽSK Eriky Jurinovej si ocenenia prevzali osobnosti, ktoré obzvlášť významným spôsobom prispeli k rozvoju a prezentácii ŽSK.

Cenu Žilinského samosprávneho kraja si v sobotu 25. marca prevzal Alexander Slafkovský za mimoriadne športové úspechy vo vodnom slalome a reprezentáciu Žilinského kraja i Slovenska. Cenu ŽSK udelili in memoriam aj Rudolfovi Padovi za celoživotný prínos v oblasti ochrany a zveľaďovania životného prostredia a environmentalistiky v Žilinskom kraji.

Rovnaké ocenenie získal aj drotársky majster Juraj Šerík za dlhoročný výnimočný prínos v oblasti kultúry a zachovávania kultúrneho dedičstva Žilinského kraja. A jablko nepadlo ďaleko od stromu. Jeho pradedo, chýrny drotársky majster Jozef Holánik Bakeľ sa narodil pred 160 rokmi. Zmenil históriu drotárstva natoľko, že je považovaný vo svete, aj tom odbornom za génia drotárstva, ktorý povýšil vandrovné drotárstvo až na umenie a jeho jemné estetické výrobky sa dostali do celého sveta.

Juraj ide v jeho šľapajách. Z malého chlapca, sediaceho vedľa svojho deda Jakuba Šeríka s malými klieštikmi v rukách, sa stal zručný majster, ktorý rovnako ako jeho predkovia, pochodil s drotárskym fortieľom celý svet. Sníval o živote v drevenici svojho pradedka a sen sa mu vyplnil. Ľudové umenie prezentuje tento Kysučan so svojou manželkou Majkou v živom múzeu drotárstva v útulnej dreveničke Dlhom Poli.

Aj tradičné remeslo píše príbehy

„Nie každý deň sa dostáva takéto ocenenie, je to pre mňa česť. Keď sme sa s Majkou dozvedeli o takomto mimoriadnom ocenení, boli sme prekvapení a poctení. Nie som si celkom istý, či som spravil toho toľko, aby som si takéto ocenenie zaslúžil, veď v žilinskom kraji je toľko zaujímavých osobností. “ uviedol čerstvý laureát Ceny ŽSK Juraj Šerík.

„Aj tradičné remeslo vie napísať úžasné príbehy. Má vlastnosť inšpirovať. Núti nás zamyslieť sa nad tým, čo robíme, ako to robíme a či to dokážeme robiť lepšie, naučiť aj iných trpezlivosti či cieľavedomosti. Som rád, že na Slovensku je mnoho ďalších ľudí, ktorí stále prezentujú ľudové remeslá a sú príkladom pre ostatných. Ocenenie je pre mňa ďalšou motiváciou a možno aj malým uznaním, že všetko, čo s Majkou robíme, má zmysel, no aj ďalším záväzkom v prezentácii drotárstva pokračovať,“ uviedol Juraj Šerík.

Prečítajte si Prečítajte si Kultúrny skvost zničili plamene, na rekonštrukciu čaká takmer dve desaťročia Čítajte 

Zároveň poďakoval ľuďom, ktorí ho na toto ocenenie nominovali.

„Ďakujem ľuďom, ktorí ma navrhli a videli vo mne výsledky dlhoročnej práce, Čadčanom Slávke Zelníkovej, Peťovi Zvercovi aj Marcelovi Šulovi. Aj keď už niekoľko rokov žijem v Dlhom Poli, na Kysuciach mám stále veľmi veľa dobrých priateľov a pre nich sú u mňa vždy dvere otvorené. Všetkým, ktorí nás majú radi a ktorí nás podporili, veľmi pekne ďakujem,“ uzavrel ocenený Juraj Šerík.

Drevenice s pohnutým osudom

História obce Dlhé Pole je presiaknutá drotárskymi majstrami. Veď tento fenomén vznikol práve na severe Slovenska. Všetky tunajšie kúty, dediny, chotáre, kopce a desiatky obcí sú zdrojom tohto remesla, remesla chudobných. Čo drevenička, to ťažký drotársky osud. Obrovská chudoba nútila ľudí, aby sa vybrali na vandrovku, či už po Slovensku, alebo za hranice, dokonca za veľkú mláku.

„Aj táto drevenica, v ktorej sa nám podarilo vytvoriť múzeum, je jednou z nich. Tu sa narodil pradedo Jozef Holánik Bakeľ. Podľa jeho životopisu, ktorý napísal na sklonku svojho života, to pôsobí tak, že tu žili ešte aj jeho rodičia. Ako sme sa dozvedeli zo zachovanej korešpondencie, ako pätnásťročný džarek (drotársky učeň) odišiel pradedo so svojim otcom Jánom na vandrovku typickom oblečení s koženou kapsou cez plece, drevenou krošňou na chrbte a palicou v ruke,“ opisuje pradedov život Juraj Šerík.

Mohlo by vás zaujať Mohlo by vás zaujať Mama dcéry s autizmom: Ľudia majú o autistoch veľmi skreslené a extrémne predstavy Čítajte 

Z listov sa dá vyčítať, že sa dostali do Poznane v Poľsku, neskôr do Nemecka. Domov sa však vrátil s týfusom.

„Ani ten ho nezastavil a keď sa ako tak z choroby vystrábil, vrátil sa do Varšavy do Poľska, kde založil drotársku dielňu, kde zamestnávala drotárov z celej oblasti Dlhého Poľa. Tí posielali zárobok svojim rodinám na Slovensko. Pradedo sa staral, aby chodili dobre oblečení, obutí, a aby o ich rodiny bolo postarané,“ vysvetľuje pravnuk Juraj.

Z pokolenia na pokolenie

„Práve Jozef Holánik Balkeľ odovzdal remeslo môjmu dedkovi Jakubovi Šeríkovi, ktorý si vzal za ženu jeho dcéru Máriu, teda moju babku. Rodičia pochádzali tiež z Dlhého Poľa a aj keď sme prežili takmer polstoročie v Čadci, stále ma to ťahalo naspäť. Možno aj preto, že už ako päťročný som tu trávil prázdniny a pozoroval deda, ako sedí na priedomí a drôtuje,“ spomína na svoje detstvo drotár.

Rozpráva, že odtiaľ už bol k láske k drôtu len malý krôčik. Taký malý ako noha desaťročného chlapca, ktorý počas prázdnin sedí v izbičke pri nohách svojho deda a s nepredstieraným záujmom sleduje, ako z tenkého drôtu vznikajú všakovaké zaujímavé veci. Dedo držiac v ústach dymiacu šúľanú cigaretu vezme kliešte a jemne nimi stisne hľadiacemu chlapčisku prst. „Kušú“ preriekne čakajúc na chlapcovu reakciu. Ten sa so strachom v očiach nechápavo pozrie do dedových jasnomodrých očí. Dedo ho pohladí so svojou obrovskou mozoľnatou rukou po rozstrapatených vlasoch, podá mu do rúk klieštiky a ukáže prvé jednoduché grify, ako odstrihnúť, založiť, vyrovnať, učí ho trpezlivosti. Odvtedy chlapec vie, že kliešte nehryzú. Práve vtedy sa v malom srdiečku usadila láska k tomuto kraju aj k tomuto neľahkému, no krásnemu remeslu. Asi takto by sme zaznamenali začiatok príbeh Juraja Šeríka.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Úsek trate medzi Čadcou a Žilinou zaradili České dráhy medzi najhoršie, hoci prešiel rekonštrukciou Čítajte 

„Aj keď rovesníci behali popri rieke stavali hrádze, zabávali sa, ja som pri drôte dokázal presedieť hodiny. Dedo mi ukazoval, ako treba vypletať. Keď som sa moc ponáhľal a nevyzeralo to podľa jeho predstáv, rozplietol mi aj niekoľkohodinovú robotu. Z toho obdobia mi na pamiatku po dedovi ostali drôtená váza, šperkovnica aj popolník,“ opisuje svoje začiatky.
Z dídžeja a maratónca naspäť k tradícii
Tieto vzácne predmety dlhých dvadsať rokov ležali na polici.
„Namiesto drôtovania zaujala prvé miesto medzi mojimi koníčkami hudba. A prvý kazeťák som si kúpil práve za peniaze, ktoré som zarobil drôtovaním. Hudba ma očarila natoľko, že som tomu úplne prepadol. Byť dídžej v deväťdesiatych rokoch, baviť hudbou ľudí, moderovať. Prvé diskotéky, svadby, stužkové, požičané reproduktory, mnoho krát prepínané až do vyhorenia. Neskôr som sa venoval hlavne športu a dlhé roky behal maratóny. Čo sa práce týka, robil som čalúnnictvo, kuchynské linky,“ vyratúva Juraj

Pre jeho ďalšie smerovanie bol dôležitý rok 2002, kedy sa v ňom opäť prebudila myšlienka návratu ku koreňom, k drotárstvu.

„Aj keď mi zrak slúžil stále menej, práve vtedy sa mi pri pohľade na pomaly zabudnutú vázu, šperkovnicu a popolník vrátili všetky spomienky na detstvo, na dedka a všetky tie zručnosti, ku ktorým ma priučil. Aj napriek postupnej strate zraku som sa pustil do svojho sna. Opraviť drevenicu po dedkovi a hlavne sprístupniť mladej generácii toto nádherné remeslo, aby naďalej ostalo nažive,“ hovori Juraj Šerík o svojom rozhodnutí.

Zo sna skutočnosť

Do opravy dreveničky sa pustili s Majkou v roku 2008. Vízia, že túto chalúpku sa podarí urobiť do dvoch, troch rokov a drotárske múzeum bude môcť fungovať, sa naplniť nepodarilo.

„Trvalo to desať a počas tých rokov sme renovácii venovali veľmi veľa času a práce, no dobrá vec sa podarila a teraz je pre všetkých, ktorých zaujíma toto ľudové remeslo, otvorené prvé živé drotárske múzeum na Slovensku,“ stojí za svojím rozhodnutím.

Múzeum, ktoré vás dokáže vrátiť v čase, od jeho otvorenia navštívili stovky ľudí nielen zo Slovenska. Umením drotárstva boli očarení hostia z rôznych krajín Európy no aj ďalekej Číny, Indie, Mexika aj Kanady. Obdivujú historické fotografie, vzácne artefakty po dedovi aj pradedovi, no aj výrobky samotného Juraja, ktorý vždy rád predvedie, čo dokázali aj stále dokážu vyrobiť z jednoduchého drôtu šikovné slovenské ručičky.

Prečítajte si Prečítajte si Úsek bez tunela na D3 je o tretinu drahší ako trasa s dvoma tunelmi Čítajte 

„Keď nás navštívia deti zo základných aj materských škôl, okrem vysvetlenia histórie si môžu na tvorivých dielňach samé vyskúšať, ako chutí drotárčina. Niet nad to, keď deckám zasvietia očká a od radosti sa smejú od ucha k uchu, keď si niečo samé vyrobia,“ hovorí zručný drotár.

Spolu s Majkou vítajú hostí vľúdnym slovom, úsmevom, stisnutím ruky, niečím domácim z kachľovej pece a občas aj niečím domácim, silnejším, tekutým. Veď živé múzeum netreba len vidieť, treba ho naozaj zažiť.

Ďalším veľkým snom drotárskeho majstra je upraviť nevábnu betónovú plochu pred múzeom a vytvoriť z nej nové drotárske námestie, ktoré by pripomínalo históriu Dlhého Poľa, ľudí, ktorí tu žili aj drevenice, v ktorých žili, prostredníctvom dobových fotografií aj typických drôtených sôch a výrobkov.

„Stalo by sa jedinečným reprezentatívnym priestorom, ktorý by na Slovensku nemal obdobu a zároveň zapadol do kontextu celého okolia. Zároveň by sme chceli v drevenom humne, ktoré je tu kúsok za cestou, vybudovať vidiecky priestor, v ktorom by sme prezentovali rôzne nástroje, náradie či nádoby, ktoré sa niekedy používali na dedine. A popri tom všetkom opäť oživiť tradície spojené s týmto regiónom, ktoré moderná doba postupne vytláča. Veď slovenské tradície sú vo svete tak výnimočné, že sa nimi inšpirujú mnohí a sú jedinečnou súčasťou našej kultúry, a preto by sme na ne nemali zabúdať,“ dodáva na záver Juraj Šerík.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Odpočinkové miesta na Javorníckej magistrále sú zničené, potrebujú rekonštrukciu Čítajte